Rysujem. Keď mám už z toho zášib, upratujem a varím. Pomedzi to deti do školy a škôlky. A dnes, dnes sa mi chce spať už poobedia....viečka mi padajú samospádom. A presne takto to chcem, takto som šťastná. Dokončím projekt a budem zasa maľovať. Alebo ako Šimon hovorí, budem sa zase učiť od neho, lebo on to vie tak pekne farebne. Čaká ma ešte výzva - vizualizácie v programe, ktorý až tak neovládam. Každý jeden, ktorý ovládam na 100 percent som zdolala pomocou kníh a skúšania a miestami zúfalstvá...
Ono je to sila, keď sa búra a vynáša...Cítim zodpovednosť absolútne za všetko, čo sa s tým priestorom udeje. Ale nie je to celkom tak na mne. Som viac menej len poradný hlas a zaznamenávateľ dohodnutých myšlienok. Klikám v imaginárnom priestore a tvorím nové svety. Svety, kde sa bude rásť a hrať a očakávať a napĺňať a snívať a korigovať.......Sme stvorení na Jeho obraz. No nie sme On. Dobre je.
