Koho ešte treba zachrániť?

 Som unavená. Extrémne. Malátna. 

Vyskočila na mňa kampaň na záchranu chlapčeka. 

Keď sa nájde milión ľudí, ktorí pošlú sumu v hodnote drahšej kávy, je tu šanca, že chlapček dostane svoj liek a možno aj iné deti s touto raritnou diagnózou. Namýšľam si o sebe, že nie som lakomá, ale nemusím predsa reagovať na každú emotívnu výzvu. Ja určite nezachránim celý svet.

Zatvrdzujem sa. Viem to. V tejto dobe je veľa výziev a väčšina je naozaj opodstatnených. Súrnych, srdcervúcich. Unavujú ma. Miestami rozčuľujú. Veľa z nich ignorujem. Nechcem sa zamýšľať nad nie ľahkými osudmi iných. Ja určite nezachránim celý svet.

Ku koncu mesiaca mávam občas krušné chvíle na účte. Takže sa musím správať racionálne.

Koho to zaujíma? 

Moju mamu. Vždy sa ma pýta, ako som na tom a či mi netreba pomôcť. Odmietam jej pomoc. Lebo je čas, kedy by som jej ja mala splatiť všetky tie roky, keď sebe nič nedopriala, len aby sme my mohli mať to, čo sme potrebovali a aj čo sme nepotrebovali, ale chceli.

Točí sa to vo mne. Rozlieva sa vo mne slovo. Budem voľne parafrázovať:

" Aj keď si malátny v deň súženia a slabá je tvoja sila, zachraňuj tých, ktorých vedú na popravisko"

Viem odkiaľ to mám. Biblia, Príslovia 24. Verš som dohľadala a je to 10, 11. 

Odolávam a ignorujem zopár dní. 

Mojich pár eur vie pomôcť zachrániť. Dnes som poslala. Lebo dokiaľ som tu, viem prispieť k záchrane.

A chcem mať aj pokoj, samozrejme.

Ak bude kampaň bežať ešte aj budúci mesiac, tak pošlem znovu. 

Moje srdce je zdroj. Viem, že si ho mám chrániť (v týchto dňoch hlavne pred znechutením), lebo z neho pramení život. O kúsok tomu zase viac rozumiem.

Link na kampaň, ktorá mi nedala pokoja: https://donio.sk/zachranme-vilyho

Je fajn spraviť to, čo viete, že ste mali spraviť.

P.S.: To, čo rozbehli Vilyho rodičia, aby potrebné prostriedky získali, ich muselo stáť veľa odvahy, sily, spájania sa, plánovania, oslovovania, kontaktovania. Je mi jasné, že vchádzali dverami, oknami a opäť dverami. Nezastavila ich únava, skepsa, odmietnutie. Prajem im, aby dosiahli finančný cieľ a pre Vilyho účinný liek.

Po dlhom čase

Nezabudla som, že mám blog. Len som si myslela, že som zabudla heslo a že je už stratený.

Prešla som si ho celý. Toľko času už prešlo. Nekreslím a ani nemaľujem. Desí ma s akou ľahkosťou som to vzdala. Žiadne predsavzatia nemám. 

Už viem ako človeka dokáže zomlieť čas. Ako sa vie vzdialiť tomu, čomu verí, čo ho napĺňa. Ako sa vie nechať oklamať. Ako vie bojovať a zomierať v bitkách, ktoré nemajú víťaza a ani cenu. Ako vie stratiť svoj jazyk a tým aj svoj pokoj.

Všetko, čo som chcela pevne držať vo svojich rukách ma stiahlo do temných vôd. 

My vieme dokonca zradiť aj samých seba. Vieme utekať, zrádzať a zatvárať oči. Bojíme sa dôsledkov toho, čo sme zasiali a ešte viac nás to vtláča kamsi, kde nechceme byť. Všetko si dokážeme ospravedlniť sami ( tu naozaj netuším aké má byť i/y/) pred sebou. Ibaže ono to klepe na naše dvere a nikam sa to nechystá odísť. 

Chceme spravodlivosť. Toto je veľká téma, ktorá nás presahuje tak ako nás presahuje nekonečnosť vesmíru. Niekedy je spravodlivosťou to, že sa nedožadujeme spravodlivosti. Lebo ani len netušíme ako by ten spravodlivý verdikt mal vlastne vyzerať. Je hnusne ťažké pustiť veci a nedomáhať sa spravodlivosti. 

Nemám právo hádzať kamene, len si môžem v tichosti pozbierať svoje veci a odkráčať, lebo ja nie som tá, čo je bez viny. 

Chcela som byť silná, ale najväčšou silou je priznať si, že nemáme moc všetko pevne držať vo svojich rukách. Som rada, že viem, že nemusím disponovať všetkou silou sveta, aby som obstála. Mojou spravodlivosťou má byť to, že pôjdem v tom o čom viem, že je tá dobrá cesta. Ja musím kráčať. Blbé je, že som tie kamene hádzala. Ako Saul pred tým ako sa stal Pavlom. 

Stále ma dojíma slovo, že keby ma aj matka alebo otec opustili, tak On ma neopustí a ani nezanechá. Moje meno si vyryl do svojich dlaní. 

On zostáva verný, aj keď my sme neverní. Toto je bod, ktorí hýbe mojím vesmírom.

Asi je čas sa vrátiť tam, kde som doma. Pokiaľ žijeme, máme nádej. 

Dizajnér

Vyštudovala som priemyselný dizajn nábytku.

Tie storýčka, čo som ako dieťa pre to urobila, aby som sa mohla stať dizajnérom a kde sa po prvýkrát nesmelo začalo ukazovať, že mám na to predpoklady , vynechám.
Optimisticky som sa po škole zamestnala v naozaj veľkom nábytkárskom podniku. Naivka im chcela pomôcť inovovať. Pričuchla som ku konštrukciám, technológii a priamemu obchodovaniu s nemeckými obchodnými domami a neskôr pribudlo aj Rakúsko. Nemčinu som cibrila za pochodu a je zopár vecí, na ktoré som z tohto obdobia fakt hrdá.

Vždy som mala ciele.
Jedným z nich bolo robiť veci najlepšie ako viem a robiť ich ako pre Pána./ kresťania vedia voco gou/.
V tomto podniku som nič neinovovala. Pozerala som sa ako to cenotvorbou vedú ku krachu. Keď už som kvôli tomu nemohla spávať, dala som výpoveď.

Z bývania pri mamičke som sa ocitla na priváte v Bratislave. Nebolo mi zrovna najveselšie.
Štúdio v Bratislave som vymenila za iné štúdio v Bratislave a tu, v Georg interiér to konečne začalo dýchať dizajnom. Perfektné obdobie. Bola som taká nabudená. Občas som ľudí zbytočne valcovala svojimi postrehmi ako treba veci zlepšiť, ale spätne, neskromne, nemýlila som sa. Len tej diplomacie, keby som mala viac v malíčku, akože som teda v tú dobu nemala.
Dlhší čas som len rodila a starala sa o porodené deti a sledovala dizajn a umenie z diaľky.

3 deti nie sú motivácia pre zamestnávateľa vás zamestnať, ale to už je celkom známy fakt. Prvé kolá boli zo mňa zväčša nadšení a keď sa zistilo, prečo taká časová fuga v životopise, tak záujem opadol rýchlejšie ako posledný novembrový list.

Kníhkupectvo bola jedná krásna, voňavá a šťastná cesta. Ako prví mi po materskej dali šancu. Milujem ich naďalej. Najlepší šéf, akého som doteraz mala a úprimne, chýbajú mi. Dali mi priestor a dôveru. Vo veľkom.

Prišla šanca opäť sa vrátiť k dizajnu. Mesiac som sa školila zadarmo. Nevadilo mi to. Zistenie, že som z toho naozaj vypadla, zabolelo. Ten chaos z toľkých informácii ma desil. Ale tvárila som sa statočne. Moje nastavenie, robiť o dva kroky viac ako sa vyžaduje, som nepustila ani tu, ale dáko to nefungovalo. Radosť bola fuč. Moje bujaré nastavenie zhaslo. A ja som sa už len tak ťahala, napriek tomu, že ma práca bavila a jašaté baby okolo mňa - no, navždy mi budú chýbať.
V lete na Hvare mi to  pri pohľade na tie desivé hlbiny došlo. Moje nastavenie proste nie je kompatibilné s ich nastavením. Rozhodla som sa odísť.
A som zase na začiatku. Ale teraz som s ľuďmi, ktorí majú podobné zmýšľanie, nastavenie, hodnoty a ja som zase šťastná.
Mohla som ísť od začiatku ako dizajnér samotár. Ale jedno viem, nenaučila by som sa toľko. A pred  13 rokmi nebol trh príliš naklonený tejto profesii.
Situácia je v týchto dňoch iná. Vnímam to a teším sa.
Celkovo sa mi vrátilo radostné srdce.

Povinný záver.
Nie je jedno, kto je okolo vás. Nie je jedno, čo vám kto hovorí. Nastavené pravidlá asi nezmeníte, ale svoj život zmeniť môžete.
Toto si proste budem pamätať.

Pritrafil sa mi projekt rodinného domu, kde sa po 12 rokoch revitalizuje interiér a ja im robím re dizajn interiéru.

Dizajnér má v oku veci, ktoré napozeral hodinami štúdia kvalitných projektov, často investujeme do odborných časopisov a kníh nemalé peniaze. Sliepnime sa nad analýzami materiálov a ich vzájomných kombináciami. Neskromne, máme v oku proporcie, a vieme diagnostikovať priestor a navrhnúť optimálne dispozičné riešenie. Počúvame klienta. A riešime jeho, nie svoj problém. Sú to hodiny práce osamote. Z množstva možností sa hľadá jedna, ktorá bude optimálna pre konkrétneho zadávateľa. A pre toto všetko si za našu prácu pýtame peniaze. 

Naši a vaši

Za veľa vecí si zodpovedáme sami. Za veľa vecí nemôžeme. Ak sa akosi narodíme, komusi a kdesi, môžeme mať blbý začiatok, ale koniec môže byť už úplne v inom znení.
Snažím sa premostiť a nájsť spôsob ako upozorniť na niečo, čo sa nám deje pred očami a nevidíme a nepočujeme. 
Nevidím a nepočujem. 
Nevidela som a nepočula. 
Ale už viem. 
Počujem a vidím. 
A hľadám ohľaduplný spôsob ako nenarobiť ešte väčšiu melu ako už reálne je. Ale nie som si celkom istá, či je ešte vôbec nejaký čas na ohľaduplnosť.
Situácia.
Iný chlapec. Iný ako štandard, ako priemer.
Kde deti nabrali smelosť ísť po ňom a šliapať po jeho srdci každý deň? 
Sú naše deti viac, lebo sme mali to šťastie, že sa nám narodili zdravé? Je veľkosť v tom, že vyhanbím chlapca, ktorý sa nemá za čo hanbiť? Je veľkosť našich detí v tom, že sa vedia bravúrne posmechovať? Myslíme si, že keď budú ohľaduplné, tak ich život zomelie? 
Zdravá duša človeka by mala byť smutná z neprávosti.
Vinným by mala vedieť odpustiť, aby sa sama neutopila v horkosti.
Ale nikdy, nikdy by nemala povedať na zlé, že je dobré a na dobré, že je zlé. A toto chcem odovzdať svojím deťom. Nie dokonalosť. Nie nadradenosť. Nie víziu ich vznešenosti. Nedotknuteľnosti.
Slušná krajina je slušná v tých najmenších bunkách spoločnosti. Ak deti majú pocit, že ubližovať slovne inému až na hranu únosnosti je v poriadku, frajerské, hrdinské, tak potom niekde sa naozaj stala veľká chyba. Ale určite nie v tom, že sa narodil chlapec iný ako sú tí "naši".
Tábor naši a vaši je cesta do pekla. Priama a široká.
A inak, aj "on" je môj.

P.S: Mená vynechávam. Ale nie je to fikcia. Je to citlivá situácia a stačí naozaj málo, aby emócie začali vybuchovať kde tade. Touto situáciou idem prvýkrát a nechcem zaliezť do diery a tváriť sa, že nech si to riešia tí, ktorých sa to týka. Lebo sa to týka nás všetkých. Každý, kdo je čo i len svedkom šikany, stáva sa jej obeťou. Je obeťou svojho strachu, mlčania, neschopnosti situáciu zvrátiť alebo vyniesť na svetlo tak, aby ju mohli riešiť tí, čo sú na to kompetentní.

Návrat

Mám rada čudnú hudbu. Ťažkú a náročnú. Lebo sa v nej dá čítať. Príbeh. Veľa príbehov.
V aute počúvam Devín . Zakaždým ma prekvapia niečím výborným, čo nepoznám. Úporne sa snažím zachytiť mená, aby som si ich mohla dohľadať.
Večer som šoférovala už v miernej kóme,tak dáko po pamäti a uši zachytili skvost. Niečo tak nádherné, pravdivé ....dáva to nádej, že ľudstvo nebolo a nie je určené na špinavosti. Že máme v sebe viac ako len prasprostú túžbu po moci a bohatstve. Sme tu len na chvíľku. Všetci do jedného. Biblia to nepripomína preto, aby sme rezignovali na život. Píše sa to tam, aby sme nestratili súvislosti, aby sme srdce priložili k hodnotám, ktoré sú večné. Nie je pravda, že obyčajných ľudí sa to netýka. Ak na zlé poviem, že je to dobré a na dobré, že je to zlé, som v tom tiež až po uši.
Vychováte statočného chlapca, ktorý miluje pravdu. A tí druhí vám ho popravia v jeho vlastnom dome. Popravia aj snúbenicu.  Je to teraz naozaj na nás. Je na nás, či sa začneme zaujímať o súvislosti, fakty. Či si dáme tú námahu. A potom, pred voľbami, keď bude môcť zaznieť náš hlas, či sa rozhodneme, aby znel jasne.
Pravda je podivuhodná v tom, že zostáva stále tá istá. Snahy krútiť ňou môžu mať dočasný úspech. Svetlo tma nepohltí.

Naša chvíľka plynie do večnosti.

Georges Rouault

Bez pátosu

Balíme priebežne kníhkupectvo.
          S niektorými knihami sa mi tak ťažko lúči. Všetky si kúpiť nemôžem a tak ich púšťam ich vlastnému osudu. Vydupkali sme si zľavu pre našich verných knihomoľov, lebo tak ako vždy, plné náruče kníh si k pokladni nesú naše známe tváre. Lebo im srdce velí....že u nás už viac knihy nenakúpia a chcú ich od nás, tak robia zásoby. Ako aj my.
         Teraz vidím, že vzťahy, ktoré vznikli, sú skutočné. O to je nám ťažšie. Vážne sa v myšlienkach zaoberám kníhkupectvom ako takým. Jeho poslaním. Práca s knihami je poslaním, tak ako lekárstvo a učiteľstvo. Je to viac služba ako prudký biznis. Ak pri tom nenecháte srdce, nebudete schopní vytrvať. Ale tak je to tuším so všetkým.
         Mala by som už prehodiť výhybku. Nuž mala, ale ešte sa mi nedá. Zatvárame, lebo zmluva na prenájom končí vo februári a nepodarilo sa ju predĺžiť. Nie je to tak jednofarebné ako som napísala, ale to tak býva málokedy. Zabiť niečo, čo rastie a má potenciál, nie na základe vašich pocitov, ale čísel, je na jedno veľké naštvanie sa. Som v procese odštvania sa.
         Prezerám si interiéry,  práce renomovaných štúdií a polkou hlavy stále riešim knihy.
Rok aj 2 mesiace.
To je pomerne krátka epizóda.
Za ten rok som doma skoro nič nenakreslila a ani nenamalovala. Išla som do toho, aby som mala na farby a na papier. Skončilo to tak, že som analyzovala a hľadal optimálne riešenia a cestu k zvýšeniu počtu verných knihomoľov. Pohltilo ma to. Presvedčila som sa, že nesebeckosť predstavuje moc. Existujú kľúčové knihy, ktoré majú silu ovplyvniť dejiny vášho bytia.  Zopár sa mi ich pritrafilo. A vraciame sa na začiatok. Knihy.

Prajem tak všeobecne, aby sa ľudia stretli so svojimi knihami. Aby mohli robiť múdre rozhodnutia a neopakovať chyby, ktorými už prešli iní pred nimi a zaznamenali to pre ďalšiu generáciu.

Rok

Presne si pamätám na začiatok minulého roka.

Bola som v podobnej pozícii ako som teraz, ibaže vtedy bolo všetko ešte otvorené a teraz je línia jasne nakreslená. Od marca som viedla kníhkupectvo a bez okúňania, viedla som ho dobre. Tržby rástli a ľudia si obľúbili nás, ale hlavne výber kníh. Koniec rozprávke a príjemnému útočisku pred búrlivými vodami. Od februára bude kníhkupectvo prázdne a príde niekto iný s niečím, čo tam ešte nebolo. Je mi to ľúto, ale aj sa teším. Musím sa pohnúť. Kdesi inde, k pôvodnému. Opäť tie otázky, čo naozaj chcem, čo je moja túžba, vášeň.  Čo nie je kalkul, čo vydrží a v čom budem vedieť chodiť s nadšením a naplno. Každým dňom rastie moja radosť a očakávanie dobrého.

Kníhkupectvo je krásny chlebík. Nechala som tam časť môjho srdca a to najlepšie zo mňa. Išla som akoby to bolo moje a mojich detí a tak som sa k tomu stavala. S úctou, rešpektom, zodpovednosťou, odvahou, s cieľom nájdenia najlepšieho možného, odvážne.

Ľudia, ktorí čítajú sú iní. Proste to na nich vidno. Mnohí mi prirástli k srdcu.
Teraz sa vraciam do pozície obyčajného knihomoľa, ktorý bude ďalej s radosťou sledovať recenzie, novinky a občas si niečo krásne kúpi a nadávkuje si pomalé čítanie.

Nech je tento rok rokom zvládnutých výziev, nech vieme chodiť po tých správnych cestách, nech sa vieme vždy včas skorigovať. A ešte viac ako inokedy, nemárniť drahocenný čas.

Tu niekde som skončila ....mala by som pokračovať, chcem pokračovať, túžba stále volá....