Nezabudla som, že mám blog. Len som si myslela, že som zabudla heslo a že je už stratený.
Prešla som si ho celý. Toľko času už prešlo. Nekreslím a ani nemaľujem. Desí ma s akou ľahkosťou som to vzdala. Žiadne predsavzatia nemám.
Už viem ako človeka dokáže zomlieť čas. Ako sa vie vzdialiť tomu, čomu verí, čo ho napĺňa. Ako sa vie nechať oklamať. Ako vie bojovať a zomierať v bitkách, ktoré nemajú víťaza a ani cenu. Ako vie stratiť svoj jazyk a tým aj svoj pokoj.
Všetko, čo som chcela pevne držať vo svojich rukách ma stiahlo do temných vôd.
My vieme dokonca zradiť aj samých seba. Vieme utekať, zrádzať a zatvárať oči. Bojíme sa dôsledkov toho, čo sme zasiali a ešte viac nás to vtláča kamsi, kde nechceme byť. Všetko si dokážeme ospravedlniť sami ( tu naozaj netuším aké má byť i/y/) pred sebou. Ibaže ono to klepe na naše dvere a nikam sa to nechystá odísť.
Chceme spravodlivosť. Toto je veľká téma, ktorá nás presahuje tak ako nás presahuje nekonečnosť vesmíru. Niekedy je spravodlivosťou to, že sa nedožadujeme spravodlivosti. Lebo ani len netušíme ako by ten spravodlivý verdikt mal vlastne vyzerať. Je hnusne ťažké pustiť veci a nedomáhať sa spravodlivosti.
Nemám právo hádzať kamene, len si môžem v tichosti pozbierať svoje veci a odkráčať, lebo ja nie som tá, čo je bez viny.
Chcela som byť silná, ale najväčšou silou je priznať si, že nemáme moc všetko pevne držať vo svojich rukách. Som rada, že viem, že nemusím disponovať všetkou silou sveta, aby som obstála. Mojou spravodlivosťou má byť to, že pôjdem v tom o čom viem, že je tá dobrá cesta. Ja musím kráčať. Blbé je, že som tie kamene hádzala. Ako Saul pred tým ako sa stal Pavlom.
Stále ma dojíma slovo, že keby ma aj matka alebo otec opustili, tak On ma neopustí a ani nezanechá. Moje meno si vyryl do svojich dlaní.
On zostáva verný, aj keď my sme neverní. Toto je bod, ktorí hýbe mojím vesmírom.
Asi je čas sa vrátiť tam, kde som doma. Pokiaľ žijeme, máme nádej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára