Koho ešte treba zachrániť?

 Som unavená. Extrémne. Malátna. 

Vyskočila na mňa kampaň na záchranu chlapčeka. 

Keď sa nájde milión ľudí, ktorí pošlú sumu v hodnote drahšej kávy, je tu šanca, že chlapček dostane svoj liek a možno aj iné deti s touto raritnou diagnózou. Namýšľam si o sebe, že nie som lakomá, ale nemusím predsa reagovať na každú emotívnu výzvu. Ja určite nezachránim celý svet.

Zatvrdzujem sa. Viem to. V tejto dobe je veľa výziev a väčšina je naozaj opodstatnených. Súrnych, srdcervúcich. Unavujú ma. Miestami rozčuľujú. Veľa z nich ignorujem. Nechcem sa zamýšľať nad nie ľahkými osudmi iných. Ja určite nezachránim celý svet.

Ku koncu mesiaca mávam občas krušné chvíle na účte. Takže sa musím správať racionálne.

Koho to zaujíma? 

Moju mamu. Vždy sa ma pýta, ako som na tom a či mi netreba pomôcť. Odmietam jej pomoc. Lebo je čas, kedy by som jej ja mala splatiť všetky tie roky, keď sebe nič nedopriala, len aby sme my mohli mať to, čo sme potrebovali a aj čo sme nepotrebovali, ale chceli.

Točí sa to vo mne. Rozlieva sa vo mne slovo. Budem voľne parafrázovať:

" Aj keď si malátny v deň súženia a slabá je tvoja sila, zachraňuj tých, ktorých vedú na popravisko"

Viem odkiaľ to mám. Biblia, Príslovia 24. Verš som dohľadala a je to 10, 11. 

Odolávam a ignorujem zopár dní. 

Mojich pár eur vie pomôcť zachrániť. Dnes som poslala. Lebo dokiaľ som tu, viem prispieť k záchrane.

A chcem mať aj pokoj, samozrejme.

Ak bude kampaň bežať ešte aj budúci mesiac, tak pošlem znovu. 

Moje srdce je zdroj. Viem, že si ho mám chrániť (v týchto dňoch hlavne pred znechutením), lebo z neho pramení život. O kúsok tomu zase viac rozumiem.

Link na kampaň, ktorá mi nedala pokoja: https://donio.sk/zachranme-vilyho

Je fajn spraviť to, čo viete, že ste mali spraviť.

P.S.: To, čo rozbehli Vilyho rodičia, aby potrebné prostriedky získali, ich muselo stáť veľa odvahy, sily, spájania sa, plánovania, oslovovania, kontaktovania. Je mi jasné, že vchádzali dverami, oknami a opäť dverami. Nezastavila ich únava, skepsa, odmietnutie. Prajem im, aby dosiahli finančný cieľ a pre Vilyho účinný liek.

Po dlhom čase

Nezabudla som, že mám blog. Len som si myslela, že som zabudla heslo a že je už stratený.

Prešla som si ho celý. Toľko času už prešlo. Nekreslím a ani nemaľujem. Desí ma s akou ľahkosťou som to vzdala. Žiadne predsavzatia nemám. 

Už viem ako človeka dokáže zomlieť čas. Ako sa vie vzdialiť tomu, čomu verí, čo ho napĺňa. Ako sa vie nechať oklamať. Ako vie bojovať a zomierať v bitkách, ktoré nemajú víťaza a ani cenu. Ako vie stratiť svoj jazyk a tým aj svoj pokoj.

Všetko, čo som chcela pevne držať vo svojich rukách ma stiahlo do temných vôd. 

My vieme dokonca zradiť aj samých seba. Vieme utekať, zrádzať a zatvárať oči. Bojíme sa dôsledkov toho, čo sme zasiali a ešte viac nás to vtláča kamsi, kde nechceme byť. Všetko si dokážeme ospravedlniť sami ( tu naozaj netuším aké má byť i/y/) pred sebou. Ibaže ono to klepe na naše dvere a nikam sa to nechystá odísť. 

Chceme spravodlivosť. Toto je veľká téma, ktorá nás presahuje tak ako nás presahuje nekonečnosť vesmíru. Niekedy je spravodlivosťou to, že sa nedožadujeme spravodlivosti. Lebo ani len netušíme ako by ten spravodlivý verdikt mal vlastne vyzerať. Je hnusne ťažké pustiť veci a nedomáhať sa spravodlivosti. 

Nemám právo hádzať kamene, len si môžem v tichosti pozbierať svoje veci a odkráčať, lebo ja nie som tá, čo je bez viny. 

Chcela som byť silná, ale najväčšou silou je priznať si, že nemáme moc všetko pevne držať vo svojich rukách. Som rada, že viem, že nemusím disponovať všetkou silou sveta, aby som obstála. Mojou spravodlivosťou má byť to, že pôjdem v tom o čom viem, že je tá dobrá cesta. Ja musím kráčať. Blbé je, že som tie kamene hádzala. Ako Saul pred tým ako sa stal Pavlom. 

Stále ma dojíma slovo, že keby ma aj matka alebo otec opustili, tak On ma neopustí a ani nezanechá. Moje meno si vyryl do svojich dlaní. 

On zostáva verný, aj keď my sme neverní. Toto je bod, ktorí hýbe mojím vesmírom.

Asi je čas sa vrátiť tam, kde som doma. Pokiaľ žijeme, máme nádej.