Tie storýčka, čo som ako dieťa pre to urobila, aby som sa mohla stať dizajnérom a kde sa po prvýkrát nesmelo začalo ukazovať, že mám na to predpoklady , vynechám.
Optimisticky som sa po škole zamestnala v naozaj veľkom nábytkárskom podniku. Naivka im chcela pomôcť inovovať. Pričuchla som ku konštrukciám, technológii a priamemu obchodovaniu s nemeckými obchodnými domami a neskôr pribudlo aj Rakúsko. Nemčinu som cibrila za pochodu a je zopár vecí, na ktoré som z tohto obdobia fakt hrdá.
Vždy som mala ciele.
Jedným z nich bolo robiť veci najlepšie ako viem a robiť ich ako pre Pána./ kresťania vedia voco gou/.
V tomto podniku som nič neinovovala. Pozerala som sa ako to cenotvorbou vedú ku krachu. Keď už som kvôli tomu nemohla spávať, dala som výpoveď.
Z bývania pri mamičke som sa ocitla na priváte v Bratislave. Nebolo mi zrovna najveselšie.
Štúdio v Bratislave som vymenila za iné štúdio v Bratislave a tu, v Georg interiér to konečne začalo dýchať dizajnom. Perfektné obdobie. Bola som taká nabudená. Občas som ľudí zbytočne valcovala svojimi postrehmi ako treba veci zlepšiť, ale spätne, neskromne, nemýlila som sa. Len tej diplomacie, keby som mala viac v malíčku, akože som teda v tú dobu nemala.
Dlhší čas som len rodila a starala sa o porodené deti a sledovala dizajn a umenie z diaľky.
3 deti nie sú motivácia pre zamestnávateľa vás zamestnať, ale to už je celkom známy fakt. Prvé kolá boli zo mňa zväčša nadšení a keď sa zistilo, prečo taká časová fuga v životopise, tak záujem opadol rýchlejšie ako posledný novembrový list.
Kníhkupectvo bola jedná krásna, voňavá a šťastná cesta. Ako prví mi po materskej dali šancu. Milujem ich naďalej. Najlepší šéf, akého som doteraz mala a úprimne, chýbajú mi. Dali mi priestor a dôveru. Vo veľkom.
Prišla šanca opäť sa vrátiť k dizajnu. Mesiac som sa školila zadarmo. Nevadilo mi to. Zistenie, že som z toho naozaj vypadla, zabolelo. Ten chaos z toľkých informácii ma desil. Ale tvárila som sa statočne. Moje nastavenie, robiť o dva kroky viac ako sa vyžaduje, som nepustila ani tu, ale dáko to nefungovalo. Radosť bola fuč. Moje bujaré nastavenie zhaslo. A ja som sa už len tak ťahala, napriek tomu, že ma práca bavila a jašaté baby okolo mňa - no, navždy mi budú chýbať.
V lete na Hvare mi to pri pohľade na tie desivé hlbiny došlo. Moje nastavenie proste nie je kompatibilné s ich nastavením. Rozhodla som sa odísť.
A som zase na začiatku. Ale teraz som s ľuďmi, ktorí majú podobné zmýšľanie, nastavenie, hodnoty a ja som zase šťastná.
Mohla som ísť od začiatku ako dizajnér samotár. Ale jedno viem, nenaučila by som sa toľko. A pred 13 rokmi nebol trh príliš naklonený tejto profesii.
Situácia je v týchto dňoch iná. Vnímam to a teším sa.
Celkovo sa mi vrátilo radostné srdce.
Povinný záver.
Nie je jedno, kto je okolo vás. Nie je jedno, čo vám kto hovorí. Nastavené pravidlá asi nezmeníte, ale svoj život zmeniť môžete.
Toto si proste budem pamätať.
Dizajnér má v oku veci, ktoré napozeral hodinami štúdia kvalitných projektov, často investujeme do odborných časopisov a kníh nemalé peniaze. Sliepnime sa nad analýzami materiálov a ich vzájomných kombináciami. Neskromne, máme v oku proporcie, a vieme diagnostikovať priestor a navrhnúť optimálne dispozičné riešenie. Počúvame klienta. A riešime jeho, nie svoj problém. Sú to hodiny práce osamote. Z množstva možností sa hľadá jedna, ktorá bude optimálna pre konkrétneho zadávateľa. A pre toto všetko si za našu prácu pýtame peniaze.
