Zdravá duša človeka by mala byť smutná z neprávosti.
Vinným by mala vedieť odpustiť, aby sa sama neutopila v horkosti.
Ale nikdy, nikdy by nemala povedať na zlé, že je dobré a na dobré, že je zlé. A toto chcem odovzdať svojím deťom. Nie dokonalosť. Nie nadradenosť. Nie víziu ich vznešenosti. Nedotknuteľnosti.
Slušná krajina je slušná v tých najmenších bunkách spoločnosti. Ak deti majú pocit, že ubližovať slovne inému až na hranu únosnosti je v poriadku, frajerské, hrdinské, tak potom niekde sa naozaj stala veľká chyba. Ale určite nie v tom, že sa narodil chlapec iný ako sú tí "naši".
Tábor naši a vaši je cesta do pekla. Priama a široká.
A inak, aj "on" je môj.
P.S: Mená vynechávam. Ale nie je to fikcia. Je to citlivá situácia a stačí naozaj málo, aby emócie začali vybuchovať kde tade. Touto situáciou idem prvýkrát a nechcem zaliezť do diery a tváriť sa, že nech si to riešia tí, ktorých sa to týka. Lebo sa to týka nás všetkých. Každý, kdo je čo i len svedkom šikany, stáva sa jej obeťou. Je obeťou svojho strachu, mlčania, neschopnosti situáciu zvrátiť alebo vyniesť na svetlo tak, aby ju mohli riešiť tí, čo sú na to kompetentní.