Raz dávno som sa snažila na umeleckej škole vytvoriť repliku reality. Tak som snažila a makala, že aj keď som už vedela, že by bolo lepšie ísť od znova a tento pokus vyšmariť, bolo mi ľúto toho času, čo som nad tým strávila. Zasiahol učiteľ. Prišiel a pochopil. S dovolením vzal papier a ....Vzal moju viachodinovú prácu a dokonale ju dotrhal. Bez slov. A potom niekam išiel. Tak mi to bolo ľúto. A bola som tak teatrálne naštvaná, že ako si to mohol dovoliť. Ale pamätám si to dodnes. V podstate ma z toho vyslobodil. Keď sa v niečom krútim a len opravujem už opravené, je čas roztrhať a zobrať nový kus čohokoľvek a skúsiť to odznova. Najlepšie bez ľútosti.
1 komentár:
Krásny, tiahne ho naľavo, ku krajine srdca:-ň
Zverejnenie komentára