Noc nič nezadrží

Noc nič nezadrží,  Delphine de Vigan

       

Recenzie nie sú môj chlebíček a tak sa o to ani nebudem pokúšať. Čítala som, premýšľala, zahýbala stránky, aby som vedela, k čomu sa chcem ešte vrátiť. Obdivovala som formu a štýl. Bolo mi smutno.

Akoby ste žili, keby vaša matka je mánio - depresívna? Ulieta na drogách, aby mala silu na ďalší deň. Akoby ste žili, keby ju prepadla mánia a čisté šialenstvo? Ako by ste žili, keby ste ju mali späť úplne apatickú a plne bez citu? Keby ste sa každý deň báli, že ju nájdete doma mŕtvu? Akoby ste žili, keby vašu rodinu prenasledujú samovraždy, šialenstvá?

" Nikdy jsem se doopravdy nezajímala o psychogeneqlogii ani o dedičné jevy, prenášané z generace na generaci, o které se vášnivě zajímají někteří mí přátelé. Netuším, jak  se takové věci / incest, mrtvé deti, sebevražda, šílenství/ přenášejí. Pravda je, že prostupují rodinami jako jakési nelítostné prokletí, zanechávají stopy, které odolávají času a utajení. "

Chcela som im cez tie stránky zakričať, že poznám niekoho, kto porazil noc, temnotu, šialenstvo, prekliatie....Chcela som im kričať vyslobodenie. Lucile vykreslená neobjektívne a nádherne pravdivo. Nikto si nezaslúži tak trpieť. Nikto.

" Z Lucile se stala křehounká, poslepovaná, slátaná osúbka, ve skutečnosti neopravitelná.
Tahle podoba mé matky je ze všech jejích podob, které v sobě chovám, nepochybně ta nejtrýznivější."

Krásna kniha, strašná, trýznivá, ale krásna. Delphine chcela svojej matke napísať papierovú rakvu. Tak nejak vysvetliť jej život a tým aj svoj.

Rožkovanie. Nerobím to každej knihe.

Túžba

Budleje Dávidove z našej záhrady, akryl, papier

Strašne štýlovo skáčem. Ale fakt že strašne. A vôbec mi to nevadí, lebo a čo? Neuväzním sa pomyslenými divákmi a kritikmi. Je mi smiešne, ako som si vymyslela, že tento svet nie je pre mňa. Ale asi je. Neskromne. Keď ideme autom a vidím tie scenérie, túžim maľovať. V hlave analyzujem farby a štýly, akými by som sa vyjadrila. Ochkám, že obloha je nekonečný zdroj inšpirácie. Všetko si premietam na plátna a vidím ťahy štetcom. Keď som bola ešte decko, túžila som maľovať slnečnice. Každý rok som si hovorila, že tento rok budú namaľované. Neboli. Ani nasledujúce. Analýza, prečo neboli, by bola zdĺhavá.

Dnes idem na slnečnicové pole. A zajtra verím, že budú na plátne. Nemyslím, že to bude presne tak, ako mám v hlave, ale bude určite viac ako jedno plátno. A popri tom analyzujem materiály a ich vplyv na interiér. Takmer vedecká práca. Som šťastná žena.