Budleje Dávidove z našej záhrady, akryl, papier
Strašne štýlovo skáčem. Ale fakt že strašne. A vôbec mi to nevadí, lebo a čo? Neuväzním sa pomyslenými divákmi a kritikmi. Je mi smiešne, ako som si vymyslela, že tento svet nie je pre mňa. Ale asi je. Neskromne. Keď ideme autom a vidím tie scenérie, túžim maľovať. V hlave analyzujem farby a štýly, akými by som sa vyjadrila. Ochkám, že obloha je nekonečný zdroj inšpirácie. Všetko si premietam na plátna a vidím ťahy štetcom. Keď som bola ešte decko, túžila som maľovať slnečnice. Každý rok som si hovorila, že tento rok budú namaľované. Neboli. Ani nasledujúce. Analýza, prečo neboli, by bola zdĺhavá.
Dnes idem na slnečnicové pole. A zajtra verím, že budú na plátne. Nemyslím, že to bude presne tak, ako mám v hlave, ale bude určite viac ako jedno plátno. A popri tom analyzujem materiály a ich vplyv na interiér. Takmer vedecká práca. Som šťastná žena.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára