Recenzie nie sú môj chlebíček a tak sa o to ani nebudem pokúšať. Čítala som, premýšľala, zahýbala stránky, aby som vedela, k čomu sa chcem ešte vrátiť. Obdivovala som formu a štýl. Bolo mi smutno.
Akoby ste žili, keby vaša matka je mánio - depresívna? Ulieta na drogách, aby mala silu na ďalší deň. Akoby ste žili, keby ju prepadla mánia a čisté šialenstvo? Ako by ste žili, keby ste ju mali späť úplne apatickú a plne bez citu? Keby ste sa každý deň báli, že ju nájdete doma mŕtvu? Akoby ste žili, keby vašu rodinu prenasledujú samovraždy, šialenstvá?
" Nikdy jsem se doopravdy nezajímala o psychogeneqlogii ani o dedičné jevy, prenášané z generace na generaci, o které se vášnivě zajímají někteří mí přátelé. Netuším, jak se takové věci / incest, mrtvé deti, sebevražda, šílenství/ přenášejí. Pravda je, že prostupují rodinami jako jakési nelítostné prokletí, zanechávají stopy, které odolávají času a utajení. "
Chcela som im cez tie stránky zakričať, že poznám niekoho, kto porazil noc, temnotu, šialenstvo, prekliatie....Chcela som im kričať vyslobodenie. Lucile vykreslená neobjektívne a nádherne pravdivo. Nikto si nezaslúži tak trpieť. Nikto.
" Z Lucile se stala křehounká, poslepovaná, slátaná osúbka, ve skutečnosti neopravitelná.
Tahle podoba mé matky je ze všech jejích podob, které v sobě chovám, nepochybně ta nejtrýznivější."
Krásna kniha, strašná, trýznivá, ale krásna. Delphine chcela svojej matke napísať papierovú rakvu. Tak nejak vysvetliť jej život a tým aj svoj.
Rožkovanie. Nerobím to každej knihe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára