Umenie

Kúpila som si knihu. Ako inak a čo iné. Prečo je to umenie. Je to v knihe a zanalyzované. Rozumiem, čo mi chcú povedať, ale akosi im neverím.

Lebo, lebo si nemyslím, že človek, ktorý sa potrie kečupom a nahý vbehne do triedy s barbinou v ruke a sa vyzvracia a následne si barbi vopchá do zadnej časti je sila umenia....zúfalstvo o komunikáciu to áno, vzbura, revolta, pohŕdanie...Definícia sveta aj tak zostáva nezodpovedaná...

Jeden muž. 2000 rokov a viac. Bez vzbury a revolty. Bez kriku a pohŕdania. Len slová o milosti a o kráľovstve. Inom. Takom, po akom prahnú všetci tí vzbúrení umelci. Po spravodlivosti, zmysle, dobrote, láskavosti a láske. Ten muž povedal, že nádej nie je vo svete. Svet leží v zlom. Svet miluje tmu. Váľa sa v nej. Povedal, kto je Otec. Kto mu veril? Nezabil sa na znak pravdivosti svojich slov. Povesili ho s posmechom a pohŕdaním. Tiež kus umenia. Divadlo za bránami mesta. Pokorný muž bolesti, čo vedel a videl. Ako jediný z nás. Smrť, tá čo nás tak desí, berie nám zmysel našich dní, našich lások...nemala nad ním moc. Proste vstal. Dal odpovede. Večné. Hľadanie má zmysel, lebo odpovede sa dajú nájsť. Sú blizko. Na vzdialenosť vašich a mojich pier. Ale ono to stojí cenu. Pokory. Je niekto väčší ako ja. Prišiel do vlastného. Neprijali ho. Pokora je o kus ťažšia ako vzbura, ako alkoholický opar bohémskych dní a nocí. Telo nemá odpoveď.

Umenie ako múdrosť srdca. Ako uschopnenie zhotoviť krásne veci, čo rozochvejú a zobudia to dobré....dotyk zhora. Že sme viac ako bezduchá hmota určená na zánik. Čítam a rozumiem tým ľuďom. Zlé predpoklady. Upozorniť svet, že hnije, že je v nenávratne, že je vo svojej podstate zlý a bez odpovedí. Že náboženstvo je smrť. Ale jeden muž. Možno bol Boh. Ten človek dal toľko odpovedí o nás ....Kto počúval jeho svedectvo? Kto si ho vypočuje dnes?

Čítam a je mi akosi ľúto. Som rada, že poznám Chagalla, Hložníka, Sokola, Rouaulta, Kraicovú....a spoznám ďaľších. Nemám akosi potrebu prechádzať zúfalstvami bez odpovedí....