Prichádzala pekne pomaly. Tušila som, že to bude zlé. Bolo. Chcela som sa zvaliť a spať. Namiesto toho 11 hodín v kníhkupectve. A fakt, že ma to tam nebavilo. V chrbte mi behali studené guličky a vzápätí mi horelo úplne všetko. Ľudia chodili a po prvýkrát mi bolo jedno, či si niečo vyberú. Nemala som silu. Predstava, že mám odšoférovať ešte domov. No, nič moc. Choroba určite nie je požehnaním. Dnes sme doma. Deti si to najhoršie odkrútili cez víkend a teraz som štafetu prebrala ja. Fičím na panadole. Klesne horúčka, rýchlo nachystám čo treba. Stúpne - nastáva stav apatie.
Mám presne 4 dni na vyliečenie. Verím, že najhoršie je už za nami.
P.S.: Deti ogrckali čo sa dalo. V noci blúznili a kričali. Tentokrát to celé odkrútil môj muž a má za to môj obdiv, lebo ja som pri ďalšom Ninkom dávení na pokrovec stratila nervy a on si pokojne vzal handru a bez slova začal čistiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára