wooli

Mám rada čistý, jednoduchý a myslím, že nadčasový dizajn. Ozdobnosť mi nie je vlastná a to v žiadnom aspekte môjho života. Neviem presne, kedy sa tento môj minimal  vkus vyformoval. Ale je mojou súčasťou už zopár rokov. Vlnky, krivky, kvetinky, divoká farebnosť sa mi ako také páčia, len ich neaplikujem na sebe a ani vo svojom okolí. Toľko úvod.

Dlho som ich okukávala a predstavovala si ich u nás. Sympatické mi bolo, že dizajn je domáci a výroba tiež. Na Dobrý trh som sa chystala tiež už dlho. S našou trojkou to nie je vždy easy, ale tentokrát, no, opäť to bolo náročné....Niečo o tom som písala tu: Fontána . Boli tam a tak prosto a jednoducho sme ich kúpili.

Doma som ešte hodila klasickú váhačku, či by neboli lepšie v prírodnom dezéne....nástenné mini hodiny.

Tu ich nájdete:   wooli

Fontána

Ak chcem presadiť svoje, musím deti vždy lámať a používať mentálne finty. Akože bude tam divadielko, určite aj ihrisko, kúpime si niečo dobré na jedenie.....Niekde akoby sa stala chyba. Ale keď si to v hlave prehodnotím, tak žiadna chyba, len deti sú deti a moje kultúrne ciele sa v ich snoch zatiaľ nevyskytujú.  Zrejme ešte nenastal ten správny čas. Pre tieto chvíle sú dobré rodiny poblízku. Tety a ujovia a starí rodičia, ktorým dve, tri hodinky sú viac na radosť ako na ošedivenie. A týmto nedisponujem. V hlave kujem stratégie ako sa dostať do galérií a k motanici po meste. Fontána je najsamlepší bod programu. Dieťa s hlavou na hladine a šťastné výkriky, aká je tá voda studená a ako smrdí. Matka uzemňovačka sa vo mne hneď aktivovala  a chcela vydať povely, ale som ju na chvíľku vypla. Lebo moje plány môžu ešte chvíľku počkať. Lebo k utopeniu to má ďaleko a nikde nie je napísaný zákaz máčať si ruky vo vode.

P.S.: Akcia bola fakt neúspešná...Deti boli z Dobrého trhu sklamané....veľa ľudí, všade veľké rady na jedlo. Cukrová vata nikde. Ihrisko preplnené. Ale jedna novinka predsa len u nás v dome pribudne. Zrealizujem, nafotím a popíšem. Čiastkový úspech....

Haruki

Čítam. Trošku nasilu. Nechce sa mi pripustiť, že tentokrát zrejme zlá voľba. Idem ďalej, lebo kniha, ktorú nechám tak, by musela byť o dosť horšia od tejto. Čaká sa zvrat, keďže toto píšem. Prichádza.....

"Svoj život mám rád. Ale v poslednej dobe musím neustále premýšľať o tom, kto sakra vlastne som. Naozaj to myslím so všetkou vážnosťou. Keby som zahodil schopnosti plastického chirurga i kariéru, keby som stratil svoj pohodlný životný štýl a bol by som bez akéhokoľvek vysvetlenia vrhnutý nahý do tohto sveta, kým by som vlastne bol?"

Muž 52 rokov. Úspešný chirurg. Bez ženy a detí, s množstvom inteligentných mileniek. Život si užíva naplno a na úrovni. V podstate dobrý človek. Deti nikdy nechcel, lebo sú príliš komplikované a výsledok ich výchovy je neistý. Milenky si vyberá rafinovane, aby sa viac menej nemohlo stať, že by sa vzťah prehupol do niečoho vážneho. Až raz jedna....Ničím nebol výnimočná. Ona mala plán. On o ňom nevedel. Namotala ho. Brutálne. On čítal príbeh o židvskom lekárovi v Osvienčime. Cíti, že to, kto je, je postavené na tom, že si dokáže užívať. Čo by sa s ním stalo, keby hojnosť skončila? Odkiaľ by prišla sila nevzdať život? Odpoveď neprichádza. Odkopla ho. Využila. Jediná, ktorú miloval. Prestal jesť. Prestal žiť. Tí ľudia v koncetráku nemali možnosť výberu. On si vybral. Zomiera vyhladovaním.

" Vypadal tak strašne, že som sa na neho nedokázal pozerať. Pripomínal mi jeden starý film, ktorý som kedysi videl. Boli v ňom na kosť vychudnutí židovský zajatci, ktorých práve prepustili z nacistických koncentračných táborov. Doktor vypadal presne ako oni."

A myslím na tých, ktorí prežili. Ktorí stratili celé rodiny. Všetko. Odkiaľ mali silu začať znova? Bez nenávisti? Vybudovať nové životy s úctou a na pamiatku všetkých zabitých. Odporovali osudu, ktorí im chceli nanútiť.

Možno trošku prvoplánový Harukiho kontrast , ale účinný. Zvláštne, že tým, že sa vzdal a nemal žiadne väzby, sa ma jeho koniec až tak nedotkol. Len taký podprahový smútok, že ďalší zmarený a nenaplnený život....


Haruki Murakami
Muži, ktorí nemajú ženy, Odeon

  

Strach a Ester

Tému som mala premyslenú, prežitú na papieri a vedela som aj to, akou formou sa chcem vyjadriť. 2 dni som to nechala vykvasiť a potom som začala....A, a som sa naplašila toho, že som odvážna. Spacifikovala som sama seba a utiahla som to do štandardu. Noo, skôr do gýču. Začiatok bol dobrý, rozmaľba sa podobala tomu, kade by som chcela kráčať....Strach z vlastnej slobody ma sundal na dve doby. Stále neverím, že mám dáku intuíciu v maľbe. Stále chcem, aby ma niekto potvrdil....Ale dobre. Tak nech ma teda vedie túžba....

P.S.: V týchto dňoch si začínam vážiť učiteľov o kus viac. Mať tak poruke Chagalla....

Takto som to chcela. Toto bol pôvodný zámer.

Tu som už mala skončiť.....

Záver a poučenie.......

Mesto ako žiadne iné

Nič som si nepredstavovala. Vedela som, ako je to s Jeruzalemom v historickom kontexte. Nevedela som, kým sa stane pre mňa. Nie som expert na jeho dejiny, ale čo to zase mám načítané. A tak som sa proste len vypla a čakala, či ma niečo zapne. Pristátie bolo pristátím, cesta autobusom štandard, príchod do Jeruzalema bez akéhokoľvek dojatia. Hotel čistá katastrofa a začala menšia odysea za normálnym ubytkom, menšia patália s booking.com, ktorá je dúfam uzavretá pre obe strany....Prvá návšteva Múru nárekov....múr. Tu som čakala, že sa zlomím. Nič. Kamene plné histórie....ale tu som už kládla otázky. Ako je to s tým múrom? Ľudia ho hladili, niektorí bozkávali... prečo to všetko? Nie, nevzdala som mu úctu. Múru nie. Vstali sme a išli na hotel. Spať. Druhý deň som si vzala aj Bibliu. A začala čítať. Ľahko, ľahúčko sa mi v nej hýbalo.  Ale čo ma dojalo, boli židia. Cestou k múru oslavovali Bar Mizva. Tá radosť a život a kolotance....To kto sú a skrze koho tým sú....A v deň šabatu ako si cestou pospevovali....ako sa zišli a radovali....A Boh prehovoril. A ja si to uchovám. Nie kvôli múru, ale kvôli tomu, kým On je. Nechal zničiť chrám, lebo nie je na ňom závislý. Môžu tam postaviť mešitu na mešite....môžu sa postaviť aj na hlavu.....už nie je viac potrebná bitná obeť za hriech. Je to Jeho mesto, jeho ľud.....možno neverení a neveriaci, ale On je ten verný a nemenný....Jeruzalem je svedectvom Božej vernosti, Božej ruky....jeho jednania s človekom. Bez pátosu a akéhokoľvek mysticizmu. Srdce človeka, v duchu a v pravde, kdekoľvek....Lepšia zmluva v Kristovi. Boh Izraela je aj Bohom kresťanov. Môj Otec a jeho mesto. Myšlienky ma doslova udierali a zrejme mi množstvo uniklo v zabudnutí....Som hrdá, komu som uverila. Som hrdá na Izrael a jeho Boha. Život tam prúdi a aj keď som sa chcela báť, nedalo sa. Tá hrdinská sila je vo vzduchu. Videla som miesta, kde zomreli židia pri atentátoch, ale strach sa nedostavil. Sedeli sme večer na kaviarenských stoličkách a ja som si spomenula na Paríž.....bez strachu.

Či sa vrátim?

Neviem.

Chcem.

Kvalita fotiek zodpovedá mojim schopnostiam a schopnostiam môjho telefónu.......

Shabbat. Všetko postálo, aby sa mohlo rozhýbať. Cesta k múru, cesta k modlitbe. Som z nich mala nervy, že sa označujú ako dobre viditeľný terč. V pokoji, bez kŕču si kráčali.....tak ľahúčko identifikovateľní. Doma v Jeruzaleme.

Sadli sme si hockde a pozorovali život a dostávali odpovede. Najsamlepší čas. Niekedy ticho, niekedy v pretlaku myšlienok som nevedela prestať rozprávať.

Sedíte a vidíte ako sa deti učia o svojej minulosti spojenej s Bohom Izraela. Život prúdi hmatateľne, sila, odhodlanie, vedomie identity.....They never give up, never more Shoah.

Mŕtve more. Fajn výlet. Ugrilovaná do červena. Tvrdá konfrontácia v plavkách po zime. Autobus naberal šialenú rýchlosť a sme sa radšej mierne hystericky smiali, aby sme v strachu po šoférovi nezačali ziapať.