"Svoj život mám rád. Ale v poslednej dobe musím neustále premýšľať o tom, kto sakra vlastne som. Naozaj to myslím so všetkou vážnosťou. Keby som zahodil schopnosti plastického chirurga i kariéru, keby som stratil svoj pohodlný životný štýl a bol by som bez akéhokoľvek vysvetlenia vrhnutý nahý do tohto sveta, kým by som vlastne bol?"
Muž 52 rokov. Úspešný chirurg. Bez ženy a detí, s množstvom inteligentných mileniek. Život si užíva naplno a na úrovni. V podstate dobrý človek. Deti nikdy nechcel, lebo sú príliš komplikované a výsledok ich výchovy je neistý. Milenky si vyberá rafinovane, aby sa viac menej nemohlo stať, že by sa vzťah prehupol do niečoho vážneho. Až raz jedna....Ničím nebol výnimočná. Ona mala plán. On o ňom nevedel. Namotala ho. Brutálne. On čítal príbeh o židvskom lekárovi v Osvienčime. Cíti, že to, kto je, je postavené na tom, že si dokáže užívať. Čo by sa s ním stalo, keby hojnosť skončila? Odkiaľ by prišla sila nevzdať život? Odpoveď neprichádza. Odkopla ho. Využila. Jediná, ktorú miloval. Prestal jesť. Prestal žiť. Tí ľudia v koncetráku nemali možnosť výberu. On si vybral. Zomiera vyhladovaním.
" Vypadal tak strašne, že som sa na neho nedokázal pozerať. Pripomínal mi jeden starý film, ktorý som kedysi videl. Boli v ňom na kosť vychudnutí židovský zajatci, ktorých práve prepustili z nacistických koncentračných táborov. Doktor vypadal presne ako oni."
A myslím na tých, ktorí prežili. Ktorí stratili celé rodiny. Všetko. Odkiaľ mali silu začať znova? Bez nenávisti? Vybudovať nové životy s úctou a na pamiatku všetkých zabitých. Odporovali osudu, ktorí im chceli nanútiť.
Možno trošku prvoplánový Harukiho kontrast , ale účinný. Zvláštne, že tým, že sa vzdal a nemal žiadne väzby, sa ma jeho koniec až tak nedotkol. Len taký podprahový smútok, že ďalší zmarený a nenaplnený život....
Haruki Murakami
Muži, ktorí nemajú ženy, Odeon
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára