Nič som si nepredstavovala. Vedela som, ako je to s Jeruzalemom v historickom kontexte. Nevedela som, kým sa stane pre mňa. Nie som expert na jeho dejiny, ale čo to zase mám načítané. A tak som sa proste len vypla a čakala, či ma niečo zapne. Pristátie bolo pristátím, cesta autobusom štandard, príchod do Jeruzalema bez akéhokoľvek dojatia. Hotel čistá katastrofa a začala menšia odysea za normálnym ubytkom, menšia patália s booking.com, ktorá je dúfam uzavretá pre obe strany....Prvá návšteva Múru nárekov....múr. Tu som čakala, že sa zlomím. Nič. Kamene plné histórie....ale tu som už kládla otázky. Ako je to s tým múrom? Ľudia ho hladili, niektorí bozkávali... prečo to všetko? Nie, nevzdala som mu úctu. Múru nie. Vstali sme a išli na hotel. Spať. Druhý deň som si vzala aj Bibliu. A začala čítať. Ľahko, ľahúčko sa mi v nej hýbalo. Ale čo ma dojalo, boli židia. Cestou k múru oslavovali Bar Mizva. Tá radosť a život a kolotance....To kto sú a skrze koho tým sú....A v deň šabatu ako si cestou pospevovali....ako sa zišli a radovali....A Boh prehovoril. A ja si to uchovám. Nie kvôli múru, ale kvôli tomu, kým On je. Nechal zničiť chrám, lebo nie je na ňom závislý. Môžu tam postaviť mešitu na mešite....môžu sa postaviť aj na hlavu.....už nie je viac potrebná bitná obeť za hriech. Je to Jeho mesto, jeho ľud.....možno neverení a neveriaci, ale On je ten verný a nemenný....Jeruzalem je svedectvom Božej vernosti, Božej ruky....jeho jednania s človekom. Bez pátosu a akéhokoľvek mysticizmu. Srdce človeka, v duchu a v pravde, kdekoľvek....Lepšia zmluva v Kristovi. Boh Izraela je aj Bohom kresťanov. Môj Otec a jeho mesto. Myšlienky ma doslova udierali a zrejme mi množstvo uniklo v zabudnutí....Som hrdá, komu som uverila. Som hrdá na Izrael a jeho Boha. Život tam prúdi a aj keď som sa chcela báť, nedalo sa. Tá hrdinská sila je vo vzduchu. Videla som miesta, kde zomreli židia pri atentátoch, ale strach sa nedostavil. Sedeli sme večer na kaviarenských stoličkách a ja som si spomenula na Paríž.....bez strachu.
Či sa vrátim?
Neviem.
Chcem.
Kvalita fotiek zodpovedá mojim schopnostiam a schopnostiam môjho telefónu.......
Shabbat. Všetko postálo, aby sa mohlo rozhýbať. Cesta k múru, cesta k modlitbe. Som z nich mala nervy, že sa označujú ako dobre viditeľný terč. V pokoji, bez kŕču si kráčali.....tak ľahúčko identifikovateľní. Doma v Jeruzaleme.
Sadli sme si hockde a pozorovali život a dostávali odpovede. Najsamlepší čas. Niekedy ticho, niekedy v pretlaku myšlienok som nevedela prestať rozprávať.
Sedíte a vidíte ako sa deti učia o svojej minulosti spojenej s Bohom Izraela. Život prúdi hmatateľne, sila, odhodlanie, vedomie identity.....They never give up, never more Shoah.
Mŕtve more. Fajn výlet. Ugrilovaná do červena. Tvrdá konfrontácia v plavkách po zime. Autobus naberal šialenú rýchlosť a sme sa radšej mierne hystericky smiali, aby sme v strachu po šoférovi nezačali ziapať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára