Ildikó

Stihla som to. Sama. Vychutnala. Ildikó Pálová v Nedbalke. Bolo mi fest trapné fotiť, tak som nefotila. Len dýchala a sala a vychutnávala. Viete prečo je skvelé byť v galérii? Lebo to cítiť. Tú energiu človeka, ktorý tvoril so zanietením a vášňou. Tá schopnosť človeka tvoriť je pre mňa fascinujúca.

Téma 27. 27 rokov života. Výrazne talentovaní ľudia. Speváci, maliari, hudobníci. Strávení úspechom, slabosťou, závislosťami, neschopnosťou uchopiť tú jemnú niť života a žiť....V poslednej dobe stretávam túto tému akosi pričasto. A zakaždým som vďačná, že viem, čo žijem a komu som uverila. Nie je to zvláštne, že maximalizovaná chuť žiť, prináša rýchlu smrť? Ildikó namaľovala ich portréty. Mladých, výnimočných a predčasne odídených. Každý v 27 rokoch. Málo. Sýtosť dní je v inom čísle. Maľba dynamická, plnofarebná, živá, na nič sa nehrajúca. Plne uveriteľná. Určite nie z kategórie "dekorácia na stenu."
Zajtra je posledný deň. Stihla som to.

P.S.:  Ešte mám v pláne Jána Bergera. Stihnúť. Utrhnúť sa môjmu kolobehu. Je to dôležité. A ako!

.

Minimal dnes aj zajtra

Natrafila som na toto už dávnejšie. Viem len, že sa mi to tak páči, že to reálne chcem vlastniť a nosiť a tešiť sa z týchto nádherností. Nepoznám tvorcu osobne, teda vôbec, ale tá práca akoby kopírovala  to, čo je v mojich predstavách a čo zrejme ja nikdy nezrealizujem. Minimal. Taký ten na každý deň.  Ešte viac nájdete tu. Možno je načase sa trochu odpútať od kníh, farieb, upratovania, varenia, detí a prepožičať si slávu zvrškov......Veľa som v poslednej dobe počúvala o sláve a korešpondovalo to aj s knihou, ktorú som dočítala len pred pár dňami....tu o nej píšem. A áno, oblečenie nesie dávku slávy. Sláva povrchu. Idéalne, keď povrch a srdce to nesú rovnako.

zdroj obrázka tu

zdroj obrázka tu

                      zdroj obrázkov tu


P.S.: stretnutie na Sashe.sk. Kto sa skrýva pod menom monsoncova zatiaľ neviem...možno bude nasledovať príbeh...

Zelda

Premýšľam ako čo najjasnejšie a úplne jednoduchou formou napísať a popísať, ako je táto kniha skvelá a výnimočná. Pracuje a prebúdza myšlienkové pochody o zmysle úspechu, o kreatívnej práci, veľkosti, o ženstve ako takom. Dotýka sa umenia z takej strany, ktorú nepoznám a robí to skvelo.

Zelda je krásna, ako inak, ale nielen to. Sú v nej dva svety. Ten klasický a ten, čo chce žiť naplno a plnšie a bujaro a bez konvencíí. Berie si nekonvenčne spisovateľa. Vtedy ešte nie veľkého F. Scotta Fiztgeralda. Nasadnú na šialenú jazdu nočného a alkoholom podtrhnutého života vysokej smotánky. Páči sa im to. Udávajú tón. Burcujú škandálmi. Zohratá dvojka, ktorá sa nechá obdivovať. Píšu a žijú nad pomery nielen finančné, ale aj bez možnosti si to celé ako tak normálne vychutnať. Zelda už tuší, že je to príliš. V jeden moment chce z kola von. Zostáva. Píše pod menom svojho muža a zožiera ju to. Tancuje balet a nemôže sa tým živiť, napriek tomu, že ponuka na angažmán prichádza. Maluje a má dcéru, ktorá má vychovávateľku namiesto mamy. Zelda vie, že takto nie. Žeby to malo byť inak. Borí sa s tým a trpí. Sebazničujúco trénuje. Stráca sa. Fyzicky i psychicky. Lásku prekrýva miestami nenávisť. Celým jej životom sa prelína otázka, v čom tkvie hodnota ženy a ľudského života? Prichádza pád. Prudký, bolestný, tvrdý....

Dotkla sa ma. Tou silnou rukou, ktorým slovo je. Mám popodčiarkované, orožkované stránky.....Toto čítanie som si užila. A všetko sa vracia na začiatok.....

Z jako Zelda, Therese Anne Fowlerová / Odeon/

Škica pastelom. Hodí sa mi k tejto knihe. Stratená kráľovná........

Pozor zákruta

Pamätám si také zvláštnosti. Jasle, sánky skoro ráno, hranie sa, že spím a mama ma musí obliekať, účasť na svadbe, keď som mala možno 3 roky....Ale najviac , najviac si pamätám, ako som nechcela, aby mamina išla poobede do práce. V rádiu zaznela zvučka Pozor zákruta a mamina štartovala. Jedlo nachystané, inštrukcie k tomu najmenej trikrát zopakované a na stole ležal papier, kde to bolo všetko pre istotu ešte spísané.

Pidlikali sme jej uši, nech nejde, nech na to kašle. V tej dobe sa muselo, aby človek nebol príživník socialistického štátu. Ako som neznášala tú robotu, čo mi brala mamu.
Dnes cítim tlak tejto spoločnosti, aby sme boli multifunkčné. Tlačí ma to, nebyť len matkou. Byť niečo viac. Možno nadžena. A potom moje deti a vyplašené pohľady, že mama, nehľadaj si ešte prácu. Kto bude doma? Spomenula som si na zákrutu....Na ten smútok....

A potom tie otázky typu: " Už robíš? Vieš už, čo  budeš robiť? Hľadáš?"  Chápem prečo sa pýtajú. A ja sa pýtam tiež. Keď v tom budem mať úplne jasno, dám vedieť. Áno, vypadla som z tempa. Áno, hrám s nevýhodou 3 detí, ktoré môžu byť choré. Slovo kariéra mi bliká pred očami. Hľadám v tom múdrosť a verím, že kto hľadá, tak nájde.....

Moja mama je žena, ktorá sa len tak nevidí. Vytvorila nám svet, v ktorom nám je stále že hej. Nie je to ideálny a ani romantický svet. Moje deti ju milujú a maximálne rešpektujú. A ja ju milujem a občas si lezieme na nervy. Tak zdravo, to aby sa vedelo, že pupočná šnúra je už prestrihnutá.

                               Kolorovaná kresba podľa Hložníka. Tuš a akvarel. Téma jasná.

Čas radosti

Strach matky, akryl na plátne

Nájsť múdrosť v zmýšľaní o sebe. Nemyslieť ani nad to, čo som, ale ani sa nepodceňovať. V realite každodennej je to pre mňa mega ťažké.

Keď som začala opäť kresliť, to čo som mala v hlave bola mela. Ale vedela som, že je najvyšší čas. V apríli bol tomu rok. Pochybností kopec...Ale tá túžba, ten motor neutícha a to je odpoveď.  Vybrala som sa do Modry a zaniesla 4 práce do súťaže amatérskych výtvarníkov. / Kto ma pozná, ten vie, ako " milujem " šoférovanie a pochopí silu hrdinstva v tomto skutku./ Na poslednú chvíľu som to tam nechala a s pocitom hanby som krútila hlavou sama nad sebou. Doma som ľutovala, že som sa na to odhodlala. Nepripravená. Nedotiahnuté. Malé formáty. Čudná farebnosť. A dokonca som ich zabudla aj podpísať.

Včera bolo vyhodnotenie. Všetkých som nechala doma. Prišlo mi to také nepatričné, čo som urobila. A hanbu som chcela znášať radšej sama. Jediné, čo ma povzbudzovalo ísť, bola možnosť

hovoriť s niekým z akademického prostredia. Pre mňa extrémne silná motivácia. A chcela som vidieť ako tvoria iní "amatéri."

Prebehla som výstavu. Fajn. Počula som komentáre ľudí k mojim vystaveným veciam a tak som sa radšej ani nepriznávala, že je to moje. Netušila som, ako to tam funguje a to ma zneisťovalo ešte viac.

Vrátila som sa k mojim prácam. K popisu bolo pridané že cena a postupuje do celoštátneho kola. Že aká cena? Ja? Muž sa mi doma tak slušne smial, že či si myslím, že prídem a vyhrám. Nie, to som si naozaj nemyslela. Len som chcela byť odvážna a ukázať sa akademickej porote. Fu.....A bola možnosť rozboru svojich prác s akademickou obcou. A hovorila som. A som šťastná!!!!! OOOOO  a akooooo!!!!! Lebo to celé nie je omyl! Že mám rukopis a štýl, na ktorom by on nič nemenil. Že tomu nemá čo vytknúť! Že zvláštna introvertná farebnosť.

Viem, že to vyprchá, ale teraz je môj čas radosti.

P.S.:Už sa necítim tak previnilo, že som si pokúpila toľko maliarskych všakovostí. Tieto dve práce boli ocenené.

Ani jeden nie je jej, akryl na plátne