Pozor zákruta

Pamätám si také zvláštnosti. Jasle, sánky skoro ráno, hranie sa, že spím a mama ma musí obliekať, účasť na svadbe, keď som mala možno 3 roky....Ale najviac , najviac si pamätám, ako som nechcela, aby mamina išla poobede do práce. V rádiu zaznela zvučka Pozor zákruta a mamina štartovala. Jedlo nachystané, inštrukcie k tomu najmenej trikrát zopakované a na stole ležal papier, kde to bolo všetko pre istotu ešte spísané.

Pidlikali sme jej uši, nech nejde, nech na to kašle. V tej dobe sa muselo, aby človek nebol príživník socialistického štátu. Ako som neznášala tú robotu, čo mi brala mamu.
Dnes cítim tlak tejto spoločnosti, aby sme boli multifunkčné. Tlačí ma to, nebyť len matkou. Byť niečo viac. Možno nadžena. A potom moje deti a vyplašené pohľady, že mama, nehľadaj si ešte prácu. Kto bude doma? Spomenula som si na zákrutu....Na ten smútok....

A potom tie otázky typu: " Už robíš? Vieš už, čo  budeš robiť? Hľadáš?"  Chápem prečo sa pýtajú. A ja sa pýtam tiež. Keď v tom budem mať úplne jasno, dám vedieť. Áno, vypadla som z tempa. Áno, hrám s nevýhodou 3 detí, ktoré môžu byť choré. Slovo kariéra mi bliká pred očami. Hľadám v tom múdrosť a verím, že kto hľadá, tak nájde.....

Moja mama je žena, ktorá sa len tak nevidí. Vytvorila nám svet, v ktorom nám je stále že hej. Nie je to ideálny a ani romantický svet. Moje deti ju milujú a maximálne rešpektujú. A ja ju milujem a občas si lezieme na nervy. Tak zdravo, to aby sa vedelo, že pupočná šnúra je už prestrihnutá.

                               Kolorovaná kresba podľa Hložníka. Tuš a akvarel. Téma jasná.