Stereotyp. Do auta, do škôlky, do školy, obchod a kuchyňa....a potom zase auto a pozbierať rodinné poklady. Škôlka je relatívne ďaleko...4 km. Tam aj naspäť pekných 8 km. Pekné to tu máme. Karpaty, Šúr - chranená krajinná oblasť. Domov veeeeľa , ale prírodu neprebili. Načase pofotiť. Šimi má už cez 4 roky a škôlku má rád. Chce tam spávať a ja som aj rada a aj nerada...samostatné človieča. Vzala som kočík. Taký červený, ľahký a vybrala sa peši. Slnko ma dosti uškvarilo, ale vychutnala som si rýchle tempo . Perfektné to bolo a trochu čudácke....to ten prázdny kočík. Šimi v šoku, ale rád. Veľké chlapča sa vezie. Navigoval ma, aby sme trafili domov. Že sa v škôlke hrali na rodinu, on bol otec a mali dve sestry - zrejme dcéry. Zarezonovalo to vo mne, že deti sa hrajú na rodinu...také silno pekné. A že má ďalšieho kamaráta a kamarátku. Ráno všetci normálne vstávajú, žiadne boje. Všetko stíhame a ja som už akosi postúpila do levelu uvoľnenej matky. A...a musím si preorganizovať veci v hlave a aj režim dňa. Lebo z tej náhle slobody a času a ....som vyhúknutá. Tak. Aj viem čo s tým a aj som mimo. Tentokrát to prišlo takým skokom, že mi až je ľúto a srdce mi stislo. Nepremrhať čas. Vykupovať dni. Byť prítomná. Rezonancia týchto dní.....Nemaľujem, nekreslím, ale začnem.
P.S.: Videli sme takú hnusno - krásnu obrovskú húsenicu.....Šimimu sa páčila, ale že v kočíku by ju teda nechcel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára