Kvietok od Ninky.
Máme v rodine Budyho. Človeka, ktorý sa priatelí s dieťaťom z domova a je mu oporou a akousi smerovkou a spojovateľom so skutočným svetom. Mala som tú česť sa zoznámiť. Ten ich svet vás dostane....a vy chcete zasiahnuť, ale narazíte na to, že ste len človek, ktorý má povinnosti v tom svojom svete a je otázka, ako by som zvládala byť súčasťou ešte sveta niekoho iného. Deti žijúcich rodičov. Okolnosti nepoznám. Nesúdim.
Naše Budy deti.....ide sa na zmrzku.
Deti spievali a mňa zlomila myšlienka, že deti v detských domov nemajú komu zaspievať.....aj keď majú rodičov, často ako keby ich ani nemali. Toto je zlé.
Vy ako Budy ich nemáte vychovávať, len byť ich priateľom. Vaše priateľstvo musí byť viac ako len ľútosť. Ľútosť je unavujúca. Tie deti sú skvelé. A to, čím prechádzajú .....ako veľká by mala byť útecha, aby sa dotkla a uzdravila?
Bolo by mi povedané, že ľudia chcú zábavu. Na Fb, Instagrame, blogoch.
Chlieb a hry.
A život beží......Možno vieme viac, ako sa len prezabávať, aby vybledli starosti bežného dňa.
Dúfam.
Verím.
1 komentár:
...tak ako píšeš, je mi v tom útecha, aj keď som v tom hlbšie, možno boľavejšie s tým našim Milom...
Otcovdom sa stal Mamindom, počkám asi na Otca a preto som blog zrušila... to po tom minuloročnom májovom nevydaní dieťaťa z nedobrých rúk...pestúnstvo nám ešte trvá rok od tohto mája...kiežby zomieranie pre...prinášalo len život skrze Neho...
Pozdravujem:-)
Zverejnenie komentára