Iné životy

Všímam si na sebe, že ma to ťahá jedným smerom. Zjednodušenie : drámy, pľuzgiere, nespravodlivosť, odpovede, zmysel, pravda.
Bol to len link . Začítala som sa na preskačku. Pokoriť najväčšieho nepriateľa, nie poraziť, aby nedošlo k omylu, tak k tomu je potrebné mega silné srdce. 2 deti a tretie na ceste a v tomto bode prísť o muža.....A písať a žiť bez pátosu...teda neviem naisto, ale verím to písané....a výchova bez  kriku, ktorá mne ide len v mojich myšlienkach...a píše veci, nad ktorými dumám, ale v nich hnusne zlyhávam. O tomto tu rozprávam. Pýtam sa, či by som to žila s takým prehľadom a jedno viem, nechcem to vedieť. Rada zostanem nevyzrozumená.
Zrodila sa veľká sympatia a v duchu jej prajem, nech sa má dobre a nech je teda pevne ukotvená v nádeji...Rada si ju budem čítať.

Ján Berger

Moje objavy idú často cez knihy. Jána Bergera som našla v poličke v kníhkupectve vo Vajnoroch. Veľká žltá kniha. A že kde som bola doteraz, že som o ňom ani len vánok nepočula šepotať. Bol pedagógom na VŠVU, maľba. Učil aj Klaudiu Kozsibu, moju pedagogičku na VŠ, škoda, že som ju mala len 2 semestre.

 Bohatá farebnosť, odvážna. Na prvý pohľad vydarené, ale hlbšie....hlbšie som to pochopila na výstave v Mirbachovom paláci. Chcela som to vidieť na základe tejto knihy. Môj muž sa obetoval a robil mi doprovod. Druhý pohľad bol silný. Život človeka a dosah pekla. Čisto subjektívne. Striasalo ma. Žiarivý farebný svet a okolo neho beznádej. Potrebovala by som sa na to pozrieť ešte raz. Petrovi som mlela. Najviac rozprávam, keď sa ma dotkne niečo silné. Všetky asociácie....Peter si sadol a to bol jasný signál, že už má kultúry dosť.
Videla som tam smrť a strach, túžbu poznať odpovede na tú prostú otázku, že kade vedia cesta von a kde to "von" vlastne je.
Videla som tam ľudí ovládaných niečím silným, čo sa so smiechom bagatelizuje, že akože bábka v niečích rukách...
Videla som Krista, ale tak nejasne, že neviem, či je pre niekoho v tých obrazoch odpoveďou.
V tej krásnej farebnosti bolo popísané blato tohto sveta. Žiarivo. Odpudivo. Videla som to tam.

P.S.:Pre všetkých blízkych, čo čítajú tento blog, tak tú knihu by som si teda prosila k nejakému sviatku.

Leto môjho srdca

Nasadla na bicykel, starú zelenú neviemčo, bez prehadzovača a na štrkovisko. Sama s knihami. Vrátila sa a pomohla v záhrade. Naozaj som rada pracovala vo vinici u starkých. Nabíjalo ma to. Vedela som, že čas s nimi je vzácny. Často som starkú hladkala po hlávke a hovorila jej, že ju ľúbim. Tvrdohlávku našu. Vždy mala jasnú predstavu, ktorá nezniesla iné varianty. Tvrdohlavá. Naša. Spomínala a občas reptala. Sme si hovorili, že sa máme až prenádherne a reptať nie....tade cesta nevedie. Občas, keď si sadla k zrkadlu, prekvapene pozorovala vrásky a hľadala to dievča z minulosti.
Priali nám. Naozaj hlboko, zo srdca. Nikdy ma nekritizovali a ani nesúdili. To som si uvedomila až v týchto dňoch.
Vedela byť nespravodlivá k starkému a v podstate aj k sebe. Mala svoj malý svet a nerada ho opúšťala. Zato starký....môj spolucestovateľ. Mala som niečo cez 16 a v lete sme sa vybrali spolu do Bratislavy. Dobre nám bolo a stále mi hovoril, že prečo beriem jeho, starigáňa....V tých dňoch ma občas stislo niekde tam, kde sme to naozaj my, že nechcem, aby prišli letá, ktoré budú už bez nich.....
A keď som spoznala Otca, som im hovorila....veľa ...aby vedeli, že majú domov....mali svoje predstavy....spoznali Ho a ja viem, že sú doma....ale aj tak, keď príde leto, ten dom je bez nich už navždy iný.
A som trochu melodramatická....a teda nech....jednoduchý ľudia, ktorí žili pre nás a odovzdali nám dedičstvo. Lásku v rodine. Generácie. Nie idylickú, ale skutočnú. Som vyrovnaná, lebo svoj čas s nimi som žila naplno.
Poznať limity. Poraziť ich v ich hraniciach.
Moje letá. Jednoduché. Skoro nudné, ale najkrajšie. A moje deti ich majú tiež. V tom dome.

P.S.: Starký bol štíhly štramák s rýchlou a spriamenou chôdzou. Ľúbil starkú a vždy jej rád podal krígeľ studenej vody. Starká neznášala umývať riad, ale zato milovala šiť. Strihy si robila sama. Zapisovala si všeličo a ja to mám po nej. František a Gizela.

Sobota

Sobotné rána sú u nás lenivé. Spoločne sa motkáme. Podľa nepísaného akéhosi a čiehosi pravidla by sobota mala byť pracovná. Nie obyčajne, ale prudko pracovná. Všetci sa pustia do rozličných kútov domu a vyglancujú, čo sa dá. Nemám nič proti poriadku a práci, ale od pondelka do piatka sa ráno rieši bleskovou rýchlosťou.
Sobotné ráno je naše. Pomalé, lenivé, veselé, ňunkacie......Rozbeh je hodný slimáka. Donedávna ma to iritovalo, ale už nie. Je to naša sobota, naša rodina, naše pravidlá. Chcem, aby si deti tieto rána s nami pamätali ako veselé a plné lásky a pohody.

A preto len jednoduchý koláč na doobedia a mäso nech sa samé dusí na šťave....

Recept nájdete   tu.

P:S.: Ja som dala malú zmenu. Celé cesto na spodok, ovocie a tvaroh navrch a zapiecť.  Jednoduchý. Výsledok ďaleko prevyšuje vynaloženú námahu.

Útržky

Viem o sebe, že som príliš vážna a upätá a s humorom je to u mňa dosť biedne. Trápia ma pľuzgiere tohto sveta a baví ma ČT 24....okrem ich domácich káuz. Tie prenechávam českému občanovi.

Chcela by som vedieť robiť a písať zľahka, s gráciou, apoliticky, nemoralizovať, nedramatizovať. Tak ľahúčko zaujať témami blízkymi a žiadúcimi .Neviem. Strašne by som sa musela stláčať. Kalkulovať. Krčiť a narovnávať pokrčené. Takže nie. To zrejme nedám.

Nevyznieva to melodramaticky? Mám sa dobre. Popri cestách si všímam poľné kvety a plní mi to srdce radosťou, vďačnosťou a bázňou.
Naše tri deti ma srdia, ale aj učia. Zrkadlia kto som. Netrpezlivá. Nestála. Vyžadujúca. A sa často pýtam, ako si ma vlastne budú pamätať?
Zasievam. A niekedy sa bojím dňa, keď sa bude žať. Jazyk, ten smrtiaci nástroj. Kto je dokonalý v reči, uvidí dobré. Sa musím spoľahnúť na milosť....že už som z toho von a nemusím sa v tom ďalej viezť. Z ponuky si vyberám život.

Kreslím a pochybujem. Ešte stále.

Mám rada časopis .týždeň. Motivuje ma. Zaujímať sa. Nerezignovať. Mať názor. Byť človekom slova. Slova, ktoré bolo na počiatku.

Srdce. Objavuje hlbiny. A je zradné, lebo nepovie, že čo drží v pravici je klam.

Priateľstvo. Vzácne. Poklad. Mám ich málo, ale hlboko ich ľúbim.

a z tohto asi aj tak nie je jasné, kto som. ale ja viem, že je niekto, kto ma pozná dokonale a to je to oslobodzujúce a to je to úžasné.

Úprimnosť

Ako ľahko sa vám hovorí pravdivo? Asi som sa mala spýtať inak. Ako ťažko?

Dokreslila som, domaľovala a čakala na reakciu môjho manželosa. Nereagoval, tak som sa ho spýtala na priamo:" Páči sa ti to?" Oslavné ódy od neho nečakám, teda od nikoho, lebo viem, kde stojím. Ale to jeho, že on tomu nerozumie, že je to príliš komplikované, že prečo neskúsim niečo jednoduchšie, niečo, čo sa bude páčiť aj normálnym ľuďom....No dobre, to normálnym dal inak.....jednoduchým. Povedal mi, čo si naozaj myslel. Som vďačná za jeho pravdivosť, lebo keby to na mňa skúšal cukríčkovo, veľmi rýchlo by som ho odhalila a je viac ako isté, žeby som ho za to slovne sundala. Spomenula som si na komentáre ku článkom o Marekovi Ormandíkovi....to sú iné brutálnosti. Mne jeho tvorba rezonuje a ma inšpiruje a iní ho posielajú na psychiatriu.....Tak, teda tak.

Je dobre, že sa to páči alebo je lepšie, že sa to nepáči? Čo to je, že sa páči? Že k tomu nepotrebuje poznať teóriu umenia? Ako súvisí masová páčivosť s gýčom?

Možno je načase si začať klásť otázky.....že videný svet tavený okom umelca môže byť drásavý a rozrušujúci, že nie vždy sú to lane na čistine, pijúce z potôčka....že prudká páčivosť môže byť brutal oklamčák, že keď chcem rozumieť, bude ma to stáť čas a námahu, ako pri všetkom, čo na tomto svete stojí za to a keď nie, tak potom hold, priznať, že netuším, kade rieka tečie...Ale tiež, že to veľké umelecké môže byť praobyčajný humusný šit. Tak sa teda vyznaj.....

Nechcem byť páčivá za každú cenu....čo sa pamätám, tak som vždy túžila byť pravdivá. Vo všetkom. A preto som veľa, veeeeeeľaaaa čítala a kládla si hnusné otázky a možno bola viac nepokojná ako pokojná a nespokojná ako spokojná. Ale.......ale naša som odpovede. Odpoveď našla mňa. Teraz sa už len hrajkám s otázkami typu: čo je gýč, načo umenie, ako prestupovať farebnosť, kto je naozaj umelec? Ak máte odpoveď, podeľte sa.....