Moje objavy idú často cez knihy. Jána Bergera som našla v poličke v kníhkupectve vo Vajnoroch. Veľká žltá kniha. A že kde som bola doteraz, že som o ňom ani len vánok nepočula šepotať. Bol pedagógom na VŠVU, maľba. Učil aj Klaudiu Kozsibu, moju pedagogičku na VŠ, škoda, že som ju mala len 2 semestre.
Bohatá farebnosť, odvážna. Na prvý pohľad vydarené, ale hlbšie....hlbšie som to pochopila na výstave v Mirbachovom paláci. Chcela som to vidieť na základe tejto knihy. Môj muž sa obetoval a robil mi doprovod. Druhý pohľad bol silný. Život človeka a dosah pekla. Čisto subjektívne. Striasalo ma. Žiarivý farebný svet a okolo neho beznádej. Potrebovala by som sa na to pozrieť ešte raz. Petrovi som mlela. Najviac rozprávam, keď sa ma dotkne niečo silné. Všetky asociácie....Peter si sadol a to bol jasný signál, že už má kultúry dosť.
Videla som tam smrť a strach, túžbu poznať odpovede na tú prostú otázku, že kade vedia cesta von a kde to "von" vlastne je.
Videla som tam ľudí ovládaných niečím silným, čo sa so smiechom bagatelizuje, že akože bábka v niečích rukách...
Videla som Krista, ale tak nejasne, že neviem, či je pre niekoho v tých obrazoch odpoveďou.
V tej krásnej farebnosti bolo popísané blato tohto sveta. Žiarivo. Odpudivo. Videla som to tam.
P.S.:Pre všetkých blízkych, čo čítajú tento blog, tak tú knihu by som si teda prosila k nejakému sviatku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára