Leto môjho srdca

Nasadla na bicykel, starú zelenú neviemčo, bez prehadzovača a na štrkovisko. Sama s knihami. Vrátila sa a pomohla v záhrade. Naozaj som rada pracovala vo vinici u starkých. Nabíjalo ma to. Vedela som, že čas s nimi je vzácny. Často som starkú hladkala po hlávke a hovorila jej, že ju ľúbim. Tvrdohlávku našu. Vždy mala jasnú predstavu, ktorá nezniesla iné varianty. Tvrdohlavá. Naša. Spomínala a občas reptala. Sme si hovorili, že sa máme až prenádherne a reptať nie....tade cesta nevedie. Občas, keď si sadla k zrkadlu, prekvapene pozorovala vrásky a hľadala to dievča z minulosti.
Priali nám. Naozaj hlboko, zo srdca. Nikdy ma nekritizovali a ani nesúdili. To som si uvedomila až v týchto dňoch.
Vedela byť nespravodlivá k starkému a v podstate aj k sebe. Mala svoj malý svet a nerada ho opúšťala. Zato starký....môj spolucestovateľ. Mala som niečo cez 16 a v lete sme sa vybrali spolu do Bratislavy. Dobre nám bolo a stále mi hovoril, že prečo beriem jeho, starigáňa....V tých dňoch ma občas stislo niekde tam, kde sme to naozaj my, že nechcem, aby prišli letá, ktoré budú už bez nich.....
A keď som spoznala Otca, som im hovorila....veľa ...aby vedeli, že majú domov....mali svoje predstavy....spoznali Ho a ja viem, že sú doma....ale aj tak, keď príde leto, ten dom je bez nich už navždy iný.
A som trochu melodramatická....a teda nech....jednoduchý ľudia, ktorí žili pre nás a odovzdali nám dedičstvo. Lásku v rodine. Generácie. Nie idylickú, ale skutočnú. Som vyrovnaná, lebo svoj čas s nimi som žila naplno.
Poznať limity. Poraziť ich v ich hraniciach.
Moje letá. Jednoduché. Skoro nudné, ale najkrajšie. A moje deti ich majú tiež. V tom dome.

P.S.: Starký bol štíhly štramák s rýchlou a spriamenou chôdzou. Ľúbil starkú a vždy jej rád podal krígeľ studenej vody. Starká neznášala umývať riad, ale zato milovala šiť. Strihy si robila sama. Zapisovala si všeličo a ja to mám po nej. František a Gizela.