Učiteľ

Mám rada jeseň. Nie je to dlho, čo ju vnímam takto pozitívne. V školských rokoch signalizovala, že povinnosti ma neminú. Škola mi nevadila, ale tie krátke dni. Chodila som dvakrát do týždňa na klavír.  Večer popri záhrade - parčíku s temnotou vo vnútri. Ako som ja vedela rýchlo trieliť tým úsekom preč. 

Učiteľ bol týpek na pohľadanie. Myslím, že to bol reálne prvý lenivý človek, ktorého som stretla vo svojom, vtedy ešte krátkom žití. V triede vždy smrdel cesnak. On nízky, zavalitý...zaťažko sa mu zdvíhalo od stola, keď mi išiel predviesť novú skladbu. Chcela som napredovať, hrať pekné skladby, ale jeho to nebavilo...dohrala som a nič. Otočila sa ....a on hlava kucnutá a spal. Hneval ma. Nevedela som mu povedať, že nech sa preberie, nech žije, nech ma učí....že ja tam nie som z donútenia, že klavír som si musela poctivo odrobiť, že rok som chodila bez toho, žeby som mala kde cvičiť....tak nech to on teraz nefláka!
Flákal. Normálne som cítila, ako sa ten jeho lemravý postoj na mňa lepí. Išla som do nejakej kancelárie a chcela ho vymeniť. Nedalo sa. Dôvody si nepamätám. Chodila som k nemu ďalej...Oslobodila ma Nežná....zrazu sa dalo zmeniť učiteľa. Neviem, čo je s ním dnes. Myslím, že si to mohol dovoliť odspať, lebo systém mu garantoval zamestnanie a on si bol toho vedomý. Nemyslím, že mám hudobný sluch alebo talent. Len ma bavilo zahrať si Turecký pochod, Pre Elišku, Sonátu mesačného svitu....nacvičila som ich sama.
Učiteľ je dôležitý.

P.S.: Prihlásil ma na dáku regionálnu súťaž. V mojej kategórii hrali deti skladby o 3 levely vyššej obtiažnosti. Hanbila som sa za tú moju ľahkú skladbičku. Tú hanbu si pamätám doteraz.

Vždy pripomeň mi

Si pripomínam.......
Akoby náš Šimonko povedal, škutočný príbeh, ale to fakt. Čakali sme Šimona. Čakanie ako také si nepamätám, len ten boj. Od prvého momentu u môjho gynekológa sa začali zlé správy. Tak zlé, že na mňa padalo nebo s pravidelnými intervalmi. Zažili ste už  tmu tak hustú, že ste v nej nevedeli dýchať?

Dieťatko nemá aktivitu srdca.....máte tak málo plodovej vody, že defekty proste budú....to bolo na úvod. Srdce bilo...a to moje skoro vyletelo...ale som si spomenula, na všetko som si spomenula...o tom, že zlá zvesť príde, ale keď príde, ja ju jednoducho neprijmem. Neprijala som. Odmietla som to. Kričala som na Boha a prišlo utíšenie....ale to bol len začiatok. 

Máte na maternici myóm, odfotím ho a dám do zložky, aby vedeli pri vedení pôrodu, že im môžete na stole vykrvácať...prekliala som myóm, aby vyschol ako figovník, keď nedal ovocie Ježišovi. Myóm mi už doktor viac nespomenul, jeho fotka je stále v mojom spise.

Telefonát, že mám okamžite prísť a vziať si papiere a ísť do nemocnice....lebo výsledky hovoria jasnou rečou, že to dieťa bude mať downov syndróm. Fu, zle. Povedala som, že prídem, ale na druhý deň. Kričal na mňa, že či si uvedomujem.....všetko som si uvedomovala. Aj ten jeho hnusný postoj a očividné nepriateľstvo...či chcem vychovávať dementa, či je to zodpovedné...a potom som vypla zvuk a dôrazne mu oznámila, že prídem až na druhý deň. Srdce mi hrkalo, bilo splašene....lapené v tých zlých slovách. Chcelo sa mi zosypať...ako veľmi som chcela byť zosypaná a neprebrať zodpovednosť už za nič....Boj o myseľ....čo ak naozaj, čo potom? A keď odber plodovej vody potvrdí....nezabijem. Takže odber nepotrebujem.

Sedela som na posteli. Neplakala. Taká sprostosť mi prebehla ......bolo mi toto treba? Neobrátila som sa ku kartám, ani k premúdreným ľuďom, ani na sny a už vonkoncom nie na čarodejnícke kúsky....obrátila som sa na Otca.
Bože Otče, tu som a už asi ani viac nevládzem.....Komu viac veríš? Tebe. Ale toto už nie je sranda. Čo ak má naozaj syndróm? Každý dobrý a dokonalý dar pochádza od Otca zhora....Och, áno, viem, ale ako to zvládnem, keď bude toto dieťa postihnuté.....Ono je dokonalým darom odo mňa....ja nedávam žiaden syndróm. Ale také deti sa rodia.....V čom som ja taká výnimočná, aby sa to mne nemohlo stať? Komu veríš? Dobre, verím Tebe a tvojmu slovu. Ale Bože, tu ide o moje dieťa a môj život!
Podpísala som, že amniocentézu odmietam. Nepovedala som prečo, lebo sa ma lekár ani nepýtal. Bol urazený. Tlačil na mňa nepriamo a nepríjemne a pri každej poradni mi šplechol, že á, to ste vy, čo ste odmietli....A raz, len tak, bez kontextu - vy ste taký zvláštny prípad....vedel som to d začiatku...vy veriaci ....inu, nikdy som mu nič priamo veriace nepovedala. Možno raz, keď neustále opakoval, či si trúfam na postihnuté dieťa, som mu povedala, že nevidím dôvod, prečo by moje dieťa malo byť postihnuté ......
Boli to dlhé mesiace...dni...hodiny...moje dieťa je dokonalým darom od Otca, v ktorom nie je žiadna lesť ani prevrátenie, ktorý je verný, aj keď my sme neverní.....Prečo si si taká istá? Nemusí to tak byť....svet má plno dementných detí...Naozaj ti to povedal Boh?
Ultrazvuk bol viac ako optimistický, že náš chlapček sa narodí zdravý. Bolo to ako vdýchnuť čerstvý vzduch....Pôrod bol cisársky, myóm tam nebol...dieťatko dokonale zdravé.....
Celé tie mesiace prebiehal boj dvoch svetov....bola som unavená, miestami zúfalá, ale mala som slovo, na ktorom sa stála a držala sa ho.....Tá únava bola obrovská....Radosť o to väčšia.....

Pripomeň mi, kde som bola

v čase zavárania čiernych marhúľ

v čase padajúcich balkónov

vždy pripomeň mi.....

P.S.: Fyzicky ma naplnila vďačnosť pri písaní týchto riadkov.....a ...nechcela by som si to ešte raz odžiť.......

Skúsenosti s búrkou / alebo čotobolo/

Mám ťažké dni .... a si spomínam na ťažké dni počas štúdia. Bojovala som s človekom, ktorý sa rozhodol ma za každú cenu pokoriť. Nerozumela som tomu a v podstate tomu dodnes nerozumiem.
Otázka. Prečo? Prečo ho tak baví ma ničiť? Človek vie inou silou drtiť dušu iného človeka....Nevzdávala som to, lebo som mala pocit zodpovednosti voči všetkým, ktorí ma v štúdiu podporovali. Stalo sa, že ma slovne zranil tak, že som celú cestu na intrák preplakala.. Odmietol ma skúšať, lebo keď je niekto nula, tak nulou zostane po celý svoj život....to boli jeho slová na moju adresu. Bojovala som, učila sa....postavili ma pred predmetovú komisiu, či čo to bolo....lebo som chcela, aby ma teda vyskúšal niekto iný. Snažila som sa vecne predniesť žiadosť, aby som zbytočne nezachádzala do detailov prebiehajúceho konfliktu. Bolo to ako na súde. A keď mi už naozaj dochádzala psychická a aj fyzická sila, Boh ma vyzval, aby som tomu človeku žehnala a dobrorečila a pustila všetok hnev. Moja prvá reakcia? Ani náhodou! On je môj nepriateľ! Vedome sa ma snaží ponížiť a dostať zo školy! Niečo iné by tam pre mňa nebolo, čo treba spraviť? Jediné, čo som vo svojom vnútri počula, bolo "Žehnaj mu!" Začala som. Žehnať. Želala som mu dobré, aby mu prišli dobré veci do života. Nie, nebolo to ľahké. Nebolo ľahké začať inak zmýšľať. V  3 ročníku skončiť štúdium kvôli jednému pedagógovi, to nebola dobrá vyhliadka. Pol roka som sa pohybovala v tme a v hmle. Kvôli nemu. A s tým žehnaním prišlo svetlo, sila, duch víťazstva. Zmenili sa rána, zmenilo sa moje dýchanie. Prišla sloboda od toho zovretia....Postavili ma pred komisiu pedagógov, kde bol aj tento učiteľ. Stres riadny. Bola som šťastná, že ma vôbec skúšajú. Skončilo to víťazstvom. Veľkým. Triumf. Avšak nie celkom môj. Na záver mi hlavný skúšajúci pogratuloval s tým, že tak, ako to ovládam ja....proste, že môžem ísť učiť. Spomínam si ešte na jeden moment. Na intrák som prišla z domu v horúčke. Ale takej, že som bola v stave mierneho blúznenia. Cestu autobusom si nepamätám.V horúčke som cestovala len kvôli tomuto človeku, lebo som mala mať u neho konzultáciu. Vyhodil ma ešte na chodbe....Stála som v izbe pri okne, total zúfalstvo v srdci. A Boh mi tíško povedal, " Pozri!" Na oblohe bola nádherná dúha. "Pre teba, aby si nezabudla na to, ako ťa milujem.!"  Môj Otec. Môj Otec je takýto. Dobrý a verný.
Na záver po mne chceli, aby som ho udala. Odmietla som. Lebo to už viac nebola moja vec. Po celý čas všetci vedeli, čo sa deje a nechali to tak. Vedela som, že pomsta mne nepatrí.
Spomenula som si, lebo je opäť čas žehnať. Žehnať niekomu, komu by som najradšej jednu/ a aj viac AKO JEDNU / vrazila. Je to rovnako ťažké ako vtedy. A rovnako nevidím na koniec tejto cesty.....ale jedno viem, nie som v tom sama.

P.S.: Za ten pol rok som okúsila tmu, depku, zúfalstvo, únavu až na hranu únosnosti, beznádej, zlosť, chuť fyzicky ublížiť....ale aj tiché vedenie Bohom, podporu, účinok modlitby, Božiu vernosť a dobrotu, slobodu napriek okolnostiam, víťazstvo.

Milan Paštéka

Sú knihy, ku ktorým sa vraciam v podstate neustále. A sú knihy, ktorým rozumiem len z časti, ale aj tak sa k nim vraciam. Aj po opätovnom prečítaní. Znova a znova. Je to pokorujúce. Moje vzdelanie a môj intelekt dostáva týmito stretnutiami taký slušný preplesk. Keď by som si aj chcela o sebe myslieť viac, tieto skúsenosti ma držia pekne v rozmedzí od tál - po tál. A ešte kvantova fyzika, nano častice, počiatok a koniec vesmíru......Ako je možné, že niekto tomu rozumie úplne zľahka, bez námahy?
Listujem a čítam knihu o Milanovi Paštékovi. Mám ju od Vianoc prelúskanú už viackrát. Sú tam odseky a vety, ktorých význam mi uniká. Komplikovaný, intelektuálsky jazyk autora prešpikovaný vysoko sofistikovanými výrazmi - miestam ťažká stavba viet robí z knihy nie zrovna čítanie na dobrú noc.
Paštéka bol maliar, ktorý myslel. Prešiel fázami, hľadal, bol ovplyvnený....Maliar pre maliarov.
" Treba mať nevyhnutný kus odvahy, aby sme si uvedomili aj to, čo je iba možné."
Blízkymi sa nám stávajú tí, s ktorými súznieme. Sú tu pasáže, ktorým vnútorne rozumiem a že áno, áno, to poznám. Zväčša sú to citácie Paštéku. Stretávam sa s ním v mojom čase. Slovo je mocné.

P.S.: Obraz tiež.

Juraj Mojžiš, Milan Paštéka
Uhol odvahy
Galéria Nedbalka 2013

Milan Paštéka, Waiting room, 1980 / zdroj internet/

Milan Paštéka, Červeno-čierna kompozícia, 120x100 cm (1996)

V aute mi napadol názov článku, ktorý si nepamätám.

Izba vymaľovaná, skriňa zmonotvaná, stolíky pripravené....účet dostal takmer smrteľnú ranu. Materialisti. Ale aký. Toľko vecí, že som už na pokraji odhodlania všetko vyšmariť a nič viac neodkladať. Tričká ešte zo strednej....blúzky, čo som nenatiahla od prvého pôrodu. Tá optimistická verzia mňa samej ma neopúšťa a ja ju tiež nechcem pustiť, lebo potom by to už bolo naozaj nadobro prehraté. Skladujem . Nepomáha tomu ani tá mega skriňa, čo nám narástla v spálni. Triedim, ešte raz triedim, vynášam a zatváram smetiak. Zajtra chodia smetiari. Nech to berú, nechcem si to pamätať. Veci, čo už nie sú hodné do ďalšieho recyklačného kola. Pribudla mi taška vecí,  ktorej obsah bude slúžiť ako handra na otieranie štetca. Skriňa sa rýchlo zapĺňa a vecí je ešte stále priveľa naskladaných na posteli. Nebaví ma to. Nebavia ma všetky tie handry, ktoré neviem vyhodiť.  Nebavia ma tie množstvá nahromadené rokmi. Hovoria o čase, ktorý už prešiel a kladú mi otázky o budúcnosti tých kôp. Nie som maniak. Raz za štvrť rok mi pribudne čosi, čo naozaj potrebujem a následne to aj nosím. Lenže, všetky tie veci, ktoré mi kedysi boli a teraz, po 3 deťoch a všetkých tých výhovorkách a pádnych dôvodoch.....neoblečiem, ale skladujem. Skladujem a odkladám, lebo dúfam. Riešenie je jasné. Stanoviť termín a keď nič, tak všetko preč.

Keď som bola laň a videla matky, ktoré mali viac ako jedno kilo navyše, trúfalo som môjmu mužovi hovorila, aby mi jednu buchol, keď to bude aj u mňa tak. Bola som trúfalá v drzom presvedčení, že ja s kilami navyše nikdy bojovať nebudem. Mám ich na sebe.  Len sa čudujem, že môj muž vôbec nerieši to.....že to dievča, so štíhlymi nohami sa kdesi stratilo. Nebuchol mi. A ani mi nič nenaznačuje.  

Už nedávam žiadne silné vyhlásenia, lebo v najlepšej forme pred pol rokom ma zradil chrbát a ja som šťastná, že ma nemuseli riešiť chirurgovia.  Budem musieť začať zase pomaly odznova. Večerné pomalé behy. Alebo aspoň rýchla chôdza.

Jedna skriňa, veľa vecí, obzretia, rozhodnutia, činy.......V tomto prípade bude viera bez skutkov mŕtva.

Leto s Aznavourom

Dom hore nohami, deti na prázdninách, Peter maľuje, ja som oficiálne nezamestnaná, v piatok doriešim, čakáme na tie skrine. Dom ako z kočovníckych čias a tento stav teda fotiť nebudem. Trpezlivo. Dovolenka. Vybavovačky po úradoch, hobby centrách, odsúvačky a presúvačky.

Vonia tu farba a ja viac ako inokedy lovím v spomienkach. Prázdniny u starkých, kde bola z dnešného pohľadu nuda. Slivky spod stromov poslušne hádzané do kýblikov, zelina - kuračka, trhaná pre sliepky, večerné kŕmenie husí, nohy pred spaním umyté v lavóre. Niekedy stačí dať dole z nôh len ten prach a predbehnúť padajúce  viečka.

Raňajší puding na stole. S piškótami. Vôňa varených zemiakov pre prasce, ktorým sme nesmeli dávať mená. Hrá mi Aznavour, ako vtedy, v tie letá. Letná kuchynka a malé čierne rádio. Tak akosi isto, bezpečne tam bolo. Husi na paši a my na strnisku. Nohy deravé, večer štípali.
V čase dozretého ovocia sa lekvár krútil v rytme veľkej varechy. Večer, lebo cez deň by nás piecka uvarila. Tá horúca vôňa bola uistením, že v tom našom svete je a bude ešte dlho všetko v poriadku.

Starký bol náš hrdina. Rozkýval lano a celá dedina vedela, že je nedeľa. Zvuk zvonu sa niesol Paňanským chotárom. Šesť dní a ten siedmy bol vždy iný. Starká šaty, starký biela košeľa, čerstvo oholený. Čas priblíženia sa k Bohu. Čas mať vážnu tvár. Svätú. Och, ako sme sa smiali a starká nás varovala, že nás podoráža, ak neprestaneme. 

Gizkine vnúčence sú predsa takmer sväté. Nuž, neboli sme. Vzdialení neznámemu Bohu. Ježiš bol každú nedeľu na tom istom kríži. Vyzeral tam strašne. Utrápený a mŕtvy, kus dreva na dreve.

Slnko v tých dňoch inak svietilo. Iné príbehy sa rozprávali. O Magdalénke, ktorá zmokla počas búrky. Mala 16 rokov a nebolo jej pomoci. Neviem aká bola. Jej sny odišli spolu s ňou a starká možno nechcela a možno len nevedela o sestre rozprávať do hĺbky. Moja mama nosí jej meno. 

Starká často spomínala ako ich maďari v škole bili. Nespravodlivosť. Neverila im a mám také podozrenie, že im ani nikdy neodpustila. Jej zaujatosť voči nim bola tvrdá a nekompromisná.

Učiteľ prehováral rodičov, aby starkú dali do škôl. Dali by, ale nebolo za čo.  Vzdelanie bolo ticho, bez fanfár a vzletných slov, vysoko cenené v tom dome, na konci dediny. Nebolo na nás tlačené, aby sme boli pokračovaním ich nenaplnených ambícií, bola tam len tichá podpora a radosť z našich výsledkov. Učila som sa pre seba, ale aj pre starkú. Nikdy sa nami nechválila pred inými, nikdy som ich nepočula ohovárať ľudí z dediny. Iba keď niekto zomrel a starká sa išla modliť, bolo spomenuté meno nebožtíka. Nevŕtala sa v cudzích životoch. Naučili ma, bez slov, že svoje životy treba žiť a iným pomôcť. Pracovalo sa, smialo - starká mala rada frky a srandiská. Nemyslím, že to niekedy zabudnem. Ako tá šila! Precízne vypracované strihy....šaty na promócie mi šila ona. 

Starký chodil ešte aj v dôchodku do práce. Vždy mal plnú tašku toho najlepšieho, pre nás deti. Liptovská saláma, horčica, čerstvé rožky. Blaho. Citrónové keksíky, domáci lekvár, na vrchu granko. Jahodové drene. Hádam aj 30 ich vždy doniesol. Výlety na káre po okolí. Nasadli sme a tlačil nás do chotára po poľných cestách. Poživeň a voda v obyčajnej taške a 5 vytešených detí v jednej káre.
Cínová vaňa plná teplej vody. Veľa, veeeeľa času sme v nej trávili. Boky boli horúce. Príšerne rozpálené. Kto sa pozabudol....

Nenapadlo ma, že môžem vidieť svet. Mali sme ten svoj malý. Krásny.
Jeden múdry muž povedal, že výchova nie je ťažká....Stačí pekne žiť a deti sa pridajú.

Život prúdi

Písala som o skrini v čase. Už je rozhodnuté, kúpené a zajtra ju dovezú. Zakázala som si v hlave prechádzať všetky tie možnosti, ktoré tu proste mať nebudem. Po 10 rokoch sa už patrilo, ako povedal môj muž. Peťko bude školák a tak mu chystáme prekvapko. A keďže je izbička spoločná so Šimonkom, tak aj jemu. Pri farbách som chaosila teda riadne. Z pôvodnej oceľovomodrej je nakoniec čosi úplne iné...
Dejú sa u nás riadne zmeny a život sa akoby pohol. Tie zmeny rozčerili ustálené hladiny a je to dobré. Radujem sa ako malá. Veľký Peter montuje a ja si to tu celé zapisujem. Ikea z nás mala dnes a aj včera riadnu radosť.  Tak si tu spriadam iluzórne predstavy, ako sa mi bude ľahšie udržiavať poriadok. Každá vec si nájde svoje miesto....O tomto bode som však nie až tak presvedčená.
Do piatku toho treba postíhať viac ako veľa.
Trochu ma mrzí, že som neodfotila stav pred....Jednotlivé fázy budem dokumentovať.

Vzala som si zo starorodičovského domu knihu o šití. Rok vydania 1966. Neviem, kde sa to vo mne po toľkom čase opäť našlo, ale chcem šiť. Sníva sa mi o strihoch a o tom, ako sedím za šijacím strojom a .....a nejde mi to. Reálne som  nikdy nešila. Chcela som, ale starkej sa nechcelo ma to učiť, alebo to bolo inak?

Čítam ďalšiu knihu, teda už som skoro na jej konci a som z nej znechutená. Veľký román o Rusku a boľševikoch a sekte kastrátov. Postavy vykresletné, vykalkulované, bez života. Nabubralé. Silné slová a myšlienky, ktoré sú mi úplne ukradnuté. Nechce sa mi o nej písať. Skutky z lásky som kúpila sestre. Povedala mi, že je to čudné a že ju nebaví. Téma vzatá z histórie, ale celé to akosi neladí, nehrá. Čítam, len aby som dočítala.....dočítam a odložím. Porovnávam s Aľou Rachmanovovou. Ona písala čisto, hlboko. Videla, zažila a žila tak, že smekám klobúk. Podala hrôzy doby bez pátosu, mašličiek, velikášstva....po nej som si povedala, že sa dá žiť statočne, nestratiť dôstojnosť, ducha, múdrosť.....

Delphine de Vigan

Bystrické Artfórum, začiatok dovolenky, nová kniha.....Skvelé čítanie. Zapísané množstvo strán.
Napíšete skvelú vec a padajú jednotné otázky, čo bude po tejto knihe. V stave vyčerpania je skôr chuť kričať, že už nič. Potreba útechy, podpory....zdieľania, nebyť v tom sám. Prichádza L. Tak dokonalá, chápajúca a manipulujúca, až sa pýtam, či je skutočná. Hľadám a pátram v texte ako Oriešok, či to všetko logicky sedí....analyzujem...
Matka, ktorej vyrástli deti, žena, ktorá odhalila viac ako iní....to sa tak ľahko potom cielene triafa.
Nenávistné listy, ktoré paralyzujú a naháňajú strach, lebo sa cíti vinná.....
Moja otázka, celou tou knihou som sa ju pýtala: " Ako môže niekto takto písať?" Prechádzate sa pomedzi písmenká a nie ste vzdialení.

Z mojich zápiskov:
. úspech, ktorý valcuje a vyčerpáva
. odhalenie pravdy stojí stratu podpory najbližších, tých, ktorých sa táto pravda týka
.spisovateľka, ktorá sa stáva domnelým vlastníctvom čitateľov
. stretnutie s pasážami, ktoré sú vám dôverne známe z vlastného života, brutal sympatia s autorkou
. bliká mi slovo zraniteľnosť. V ktorom bode života, úspechu sme nezraniteľní, odolní, oceľoví?
. nelakuje si nechty, lebo svoje ruky považuje za tak hrubé, že lak to iba zvýrazní......
. obdivuje ženy, čo sú tak elegantné, akoby to inak ani nevedeli, píše tak, akoby vám to práve vylovila z hlavy

. " Mám ráda, když hovor s některými lidmi plyne snadně , když se okamžite přejde k jádru věci. Ráda mluvím o podstatných věcech, o emocích, dokonce s pŕáteli, s nimiž se vídam jen jednou či dvakrát do roka."

. " Jen málo lidí klade opravdové otázky, takové, na nichž záleží."

.. " Budu nějaká jiná." Kde sa berie tá zvláštna túžba meniť nemeniteľné? Odvádza nás od toho, čo sme naozaj schopní žiť, od vnútorných túžob.. Klamstvo v malom klamstvo vo veľkom - nenarodila si sa dosť dobrá. Život pod odsúdením.

. Všetci sme šokovaní, že život plynie, že sme ako tráva a dym. Tráva vyschne a niet jej a dym sa rozplynie.....páči sa mi, že Biblia o tom hovorí absolútne jasne...ako žiť a kam vložiť svoju nádej, aby človek nebol zahanbený sám pred sebou.
. Kto píše pravdivý príbeh? Čo vieme pravdivo posunúť ďalej, bez skreslenia reality? Autorka dáva odpoveď - príbeh postavený na svedkoch.
. Kto je L. ? Prečo chce prevziať identitu Delphine? A chce ju vôbec? Prečo nevieme žiť spokojne svoje životy a stále sa porovnávame a túžime po živote iných? Má to do činenia so vzburou voči Bohu? Búrime sa tomu kým sme, lebo sme voje gény, nadanie a predpoklad nestvorili sami?
Pravda, ktorá vás zbaví odsúdenia....Koľko je hodna?

Mám toho popísané omnoho viac.  Delphine de Vigan, Podle skutečného příběhu.

P.S.: Tak akosi všetky knihy začínajú a končia v knihe kníh. Položené otázky, dilemy, túžby, identita....

Súca žena

Cez deň, keď brkám a treba ešte toto a potom ešte toto, myšlienky letia a sa ukladajú do článkov. Polemiky o deťoch, politike, spravodlivosti......o Bohu. Len ich uložiť do viet. Čierne písmenká, čo sa nestratia v čase.
Prečo sa pechorím s blogom a s farbami? Aby som sa nestratila v tom prchavom čase a preto, že tá túžba ma neustále pudí. Pravdivá túžba je tá, ktorá je pre vás fascinujúca a živá, aj keď neprináša zisk. Pre mňa sú to knihy, slová a kresba. Farby ma frustrujú. Ešte stále. Nemám ich pod kontrolou a zatiaľ ma skoro zakaždým prevalcovali. Vraciam sa k Vincovi/ van Gogh/. Ako to robil on? Učil sa od iných. Nerada to priznávam, ale asi začnem. Teda, čo sa tej maľby týka. Mám už plán....overujem si ho a celkovo sa mi pozdáva.
Ľahké a vznešené, umelecké, skosím to na tvrdú realitu. Farby, papier, plátno, pastel, všetko je to taaak drahé. Nemám sa zle, ale toto si chcem financovať sama. Hľadala som, čo popri deťoch reálne stihnem. Vyšli mi z toho tieto 2 prudko odborné aktivity - upratovanie a dokladanie tovaru. Starý comp je nenávratne preč a s ním aj všetky grafické programy. Zisťovala som ceny grafických a 3d programov. Ja neviem ako to získali iní, ale ja sa budem musieť zrejme ešte raz narodiť....alebo hľadať cesty a dvere. Vieme, čo je reálnejšie....Pripomínam sama sebe ženy v období, keď sa o rodinu finančne staral iba muž. A aaaaaaaa nevyhovuje mi tooooooo! V biblii je taký text o súcej žene, ktorá sa stará o domácnosť a dokonca podniká! Ten obraz sa mi páči omnoho viac. A nemyslím si, že to má čosik s feminizmom. Lebo ženy sú ženy a muž so svojím vrodeným nastavením nebude cítiť ako žena a ani myslieť. Sme proste iní a nič proti tomu nemám. Teda iba vo chvíľach, keď sa s mužmi nedá nijakovsky dohodnúť, lebo za ten onen nevedia pochopiť o čom ten ženský svet točí. A spravodlivo je to aj naopak, lebo nie som často schopná pochopiť o čo naozaj ide v mužskom mentálnom svete. Večná téma.
Čo by som teda chcela? Najsamviac tvoriť interiéry. Pružne popri deťoch. Investori, ktorí kúpia, prerobia a predajú. V mojich očiach úplne optimálne. Kresliť. Odpovedať výzve bieleho papiera. Len nezostať stáť.....a dobré je, že v tom nie som sama. Výhoda mať Otca.

Deti maľovali a celkom to šlo. Nič sa nerozlialo, nerozbilo. Len už zase nemáme papier. Šimiho krajina. Nabudúce viacej. Moji malí učitelia.

Výhra a Damoklov meč

Prečítala som celú várku kníh. A nemám už nič. Tak sa obzerám po ďalších. Niežeby som už nemala pripravený zoznam , ale 30 si ich naraz nemôžem kúpiť. Prednosť dostanú:

Titul Podle skutečného příběhu Vigan Delphine de

a

Titul Ryby nemajú nohy Stefánsson Jón Kalman V kníhkupectve, v takom tom, kde ponúkajú všeho chuť ich nemali. Artforum to istí. Že aký príspevok! Chystám sa dnes s deťmi maľovať. Vyhrali sme totižto knižku, kde výhra bola podmienená tým, že sa má zrealizovať maľovanie podľa nej, nafotiť a uverejniť. Viete, čo sa stalo ako sme ju dostali? Nikomu sa nechce maľovať. Ale čas ide a aby sme to vôbec stihli, tak dnes začíname. V podstate kniha hovorí, že návody kreativitu zabíjajú. Deťom by sme mali vysvetliť tému, prebrať pojmy, charakterizovať podstatné a nechať ich pracovať. Nezasahovať, neopravovať, netlačiť na ne svoje predstavy. Lepiť, strihať, asociovať. Mám trošku obavu, ako to dopadne, keďže budú všetci naraz za jedným stolom, ale snáď to ustojíme v zdraví. Pedagóg v praxi. Až na to, že ja pedagóg nie som, skôr uzemňovač.