Učiteľ

Mám rada jeseň. Nie je to dlho, čo ju vnímam takto pozitívne. V školských rokoch signalizovala, že povinnosti ma neminú. Škola mi nevadila, ale tie krátke dni. Chodila som dvakrát do týždňa na klavír.  Večer popri záhrade - parčíku s temnotou vo vnútri. Ako som ja vedela rýchlo trieliť tým úsekom preč. 

Učiteľ bol týpek na pohľadanie. Myslím, že to bol reálne prvý lenivý človek, ktorého som stretla vo svojom, vtedy ešte krátkom žití. V triede vždy smrdel cesnak. On nízky, zavalitý...zaťažko sa mu zdvíhalo od stola, keď mi išiel predviesť novú skladbu. Chcela som napredovať, hrať pekné skladby, ale jeho to nebavilo...dohrala som a nič. Otočila sa ....a on hlava kucnutá a spal. Hneval ma. Nevedela som mu povedať, že nech sa preberie, nech žije, nech ma učí....že ja tam nie som z donútenia, že klavír som si musela poctivo odrobiť, že rok som chodila bez toho, žeby som mala kde cvičiť....tak nech to on teraz nefláka!
Flákal. Normálne som cítila, ako sa ten jeho lemravý postoj na mňa lepí. Išla som do nejakej kancelárie a chcela ho vymeniť. Nedalo sa. Dôvody si nepamätám. Chodila som k nemu ďalej...Oslobodila ma Nežná....zrazu sa dalo zmeniť učiteľa. Neviem, čo je s ním dnes. Myslím, že si to mohol dovoliť odspať, lebo systém mu garantoval zamestnanie a on si bol toho vedomý. Nemyslím, že mám hudobný sluch alebo talent. Len ma bavilo zahrať si Turecký pochod, Pre Elišku, Sonátu mesačného svitu....nacvičila som ich sama.
Učiteľ je dôležitý.

P.S.: Prihlásil ma na dáku regionálnu súťaž. V mojej kategórii hrali deti skladby o 3 levely vyššej obtiažnosti. Hanbila som sa za tú moju ľahkú skladbičku. Tú hanbu si pamätám doteraz.