Akoby náš Šimonko povedal, škutočný príbeh, ale to fakt. Čakali sme Šimona. Čakanie ako také si nepamätám, len ten boj. Od prvého momentu u môjho gynekológa sa začali zlé správy. Tak zlé, že na mňa padalo nebo s pravidelnými intervalmi. Zažili ste už tmu tak hustú, že ste v nej nevedeli dýchať?
Dieťatko nemá aktivitu srdca.....máte tak málo plodovej vody, že defekty proste budú....to bolo na úvod. Srdce bilo...a to moje skoro vyletelo...ale som si spomenula, na všetko som si spomenula...o tom, že zlá zvesť príde, ale keď príde, ja ju jednoducho neprijmem. Neprijala som. Odmietla som to. Kričala som na Boha a prišlo utíšenie....ale to bol len začiatok.
Máte na maternici myóm, odfotím ho a dám do zložky, aby vedeli pri vedení pôrodu, že im môžete na stole vykrvácať...prekliala som myóm, aby vyschol ako figovník, keď nedal ovocie Ježišovi. Myóm mi už doktor viac nespomenul, jeho fotka je stále v mojom spise.
Telefonát, že mám okamžite prísť a vziať si papiere a ísť do nemocnice....lebo výsledky hovoria jasnou rečou, že to dieťa bude mať downov syndróm. Fu, zle. Povedala som, že prídem, ale na druhý deň. Kričal na mňa, že či si uvedomujem.....všetko som si uvedomovala. Aj ten jeho hnusný postoj a očividné nepriateľstvo...či chcem vychovávať dementa, či je to zodpovedné...a potom som vypla zvuk a dôrazne mu oznámila, že prídem až na druhý deň. Srdce mi hrkalo, bilo splašene....lapené v tých zlých slovách. Chcelo sa mi zosypať...ako veľmi som chcela byť zosypaná a neprebrať zodpovednosť už za nič....Boj o myseľ....čo ak naozaj, čo potom? A keď odber plodovej vody potvrdí....nezabijem. Takže odber nepotrebujem.
Sedela som na posteli. Neplakala. Taká sprostosť mi prebehla ......bolo mi toto treba? Neobrátila som sa ku kartám, ani k premúdreným ľuďom, ani na sny a už vonkoncom nie na čarodejnícke kúsky....obrátila som sa na Otca.
Bože Otče, tu som a už asi ani viac nevládzem.....Komu viac veríš? Tebe. Ale toto už nie je sranda. Čo ak má naozaj syndróm? Každý dobrý a dokonalý dar pochádza od Otca zhora....Och, áno, viem, ale ako to zvládnem, keď bude toto dieťa postihnuté.....Ono je dokonalým darom odo mňa....ja nedávam žiaden syndróm. Ale také deti sa rodia.....V čom som ja taká výnimočná, aby sa to mne nemohlo stať? Komu veríš? Dobre, verím Tebe a tvojmu slovu. Ale Bože, tu ide o moje dieťa a môj život!
Podpísala som, že amniocentézu odmietam. Nepovedala som prečo, lebo sa ma lekár ani nepýtal. Bol urazený. Tlačil na mňa nepriamo a nepríjemne a pri každej poradni mi šplechol, že á, to ste vy, čo ste odmietli....A raz, len tak, bez kontextu - vy ste taký zvláštny prípad....vedel som to d začiatku...vy veriaci ....inu, nikdy som mu nič priamo veriace nepovedala. Možno raz, keď neustále opakoval, či si trúfam na postihnuté dieťa, som mu povedala, že nevidím dôvod, prečo by moje dieťa malo byť postihnuté ......
Boli to dlhé mesiace...dni...hodiny...moje dieťa je dokonalým darom od Otca, v ktorom nie je žiadna lesť ani prevrátenie, ktorý je verný, aj keď my sme neverní.....Prečo si si taká istá? Nemusí to tak byť....svet má plno dementných detí...Naozaj ti to povedal Boh?
Ultrazvuk bol viac ako optimistický, že náš chlapček sa narodí zdravý. Bolo to ako vdýchnuť čerstvý vzduch....Pôrod bol cisársky, myóm tam nebol...dieťatko dokonale zdravé.....
Celé tie mesiace prebiehal boj dvoch svetov....bola som unavená, miestami zúfalá, ale mala som slovo, na ktorom sa stála a držala sa ho.....Tá únava bola obrovská....Radosť o to väčšia.....
Pripomeň mi, kde som bola
v čase zavárania čiernych marhúľ
v čase padajúcich balkónov
vždy pripomeň mi.....
P.S.: Fyzicky ma naplnila vďačnosť pri písaní týchto riadkov.....a ...nechcela by som si to ešte raz odžiť.......
5 komentárov:
Pekne, ďakujem... aj keď mám postihnuté dieťa, deti..., pre mňa zase nie je zdravie, ale celistvosť s Bohom najviac...
Pekné... s dĺžňom som to chcela napísať, myslím to zo srdca, aby to bez dĺžňa nevyznelo inak:-)
Ešte raz ďakujem:-)
Ach, nechcem aby to, čo som prežila ja, bolo na odsúdenie tým, ktorí majú postihnuté detičky. Boh ich miluje podľa mňa úplne špeciálnym spôsobom. Ja som sa rozhodla, že prijmem dieťa, nech bude mať diagnózu akúkoľvek. Ale vedela som, že môžem bojovať za to, aby sa narodilo zdravé, že je to prípustné - bojovať, že je to v súlade s tým, kto Boh je a aký je. V tej miere porozumenia, akú som v danej chvíli mala, som bojovala. A niežeby sme od vtedy už nemuseli nikdy bojovať za ich životy. Som človek biblie, slova. A rada by som napísala, že vždy som na tej správnej strane...ale nie, nedokonale žijem. Pokánie je môj naozaj denný chlebík. Raz, keď sa stalo niečo veľmi zlé, čo ma zlomilo a nevedela som ako budem ďalej žiť, tak mi v duši bežala pieseň, že radovať sa budem a činiť dobré v zemi živých...
Myslím si, že Boh dieťatko vo Vás doplnil v celistvosť, taká bola dobrá Vaša viera a preto sa narodilo úplne celistvé-zdravé:-)
Ja mám tiež úplne zdravé deti:-)
Sú celistvé skrze vieru....aj keď inakosť, porušenosť, ktorú majú im bola na počiatku na vylúčenie od ľudí: boli len zlí a nevychovaní, zaslúžili si byť prijatí, až tak, že dcéra chcela po prvom ročníku ZDŠ zomrieť...najskôr to bolo to i ono...dnes vieme, že som som ,,zostúpila a žila a kričala na Boha,, zo sveta autizmu...najstaršia dcéra vyšľapala cestičku nášmu štvrtému dieťaťu z ústavu,,náhodou,, hyperaktívnemu, nevychovateľnému, slabozrakému, ADHD.... doma sa ,,náhodou,, také deti našli a ,,náhodou,, je aj on tiež autistický...
My už sme zaslúžilí starí mazáci:-)
Určite sa ma nič od Vás nedotklo, pre mňa peknota:-)
Dala som reč ,, napriamo,,akoby so svojou druhou polovicou...taký mám z Vás pre seba pocit...preto sa aj ospravedlňujem:-)
...,,zaslúžili si byť neprijatí,,...chybička sa vlúdila...:-)
Zverejnenie komentára