Leto s Aznavourom

Dom hore nohami, deti na prázdninách, Peter maľuje, ja som oficiálne nezamestnaná, v piatok doriešim, čakáme na tie skrine. Dom ako z kočovníckych čias a tento stav teda fotiť nebudem. Trpezlivo. Dovolenka. Vybavovačky po úradoch, hobby centrách, odsúvačky a presúvačky.

Vonia tu farba a ja viac ako inokedy lovím v spomienkach. Prázdniny u starkých, kde bola z dnešného pohľadu nuda. Slivky spod stromov poslušne hádzané do kýblikov, zelina - kuračka, trhaná pre sliepky, večerné kŕmenie husí, nohy pred spaním umyté v lavóre. Niekedy stačí dať dole z nôh len ten prach a predbehnúť padajúce  viečka.

Raňajší puding na stole. S piškótami. Vôňa varených zemiakov pre prasce, ktorým sme nesmeli dávať mená. Hrá mi Aznavour, ako vtedy, v tie letá. Letná kuchynka a malé čierne rádio. Tak akosi isto, bezpečne tam bolo. Husi na paši a my na strnisku. Nohy deravé, večer štípali.
V čase dozretého ovocia sa lekvár krútil v rytme veľkej varechy. Večer, lebo cez deň by nás piecka uvarila. Tá horúca vôňa bola uistením, že v tom našom svete je a bude ešte dlho všetko v poriadku.

Starký bol náš hrdina. Rozkýval lano a celá dedina vedela, že je nedeľa. Zvuk zvonu sa niesol Paňanským chotárom. Šesť dní a ten siedmy bol vždy iný. Starká šaty, starký biela košeľa, čerstvo oholený. Čas priblíženia sa k Bohu. Čas mať vážnu tvár. Svätú. Och, ako sme sa smiali a starká nás varovala, že nás podoráža, ak neprestaneme. 

Gizkine vnúčence sú predsa takmer sväté. Nuž, neboli sme. Vzdialení neznámemu Bohu. Ježiš bol každú nedeľu na tom istom kríži. Vyzeral tam strašne. Utrápený a mŕtvy, kus dreva na dreve.

Slnko v tých dňoch inak svietilo. Iné príbehy sa rozprávali. O Magdalénke, ktorá zmokla počas búrky. Mala 16 rokov a nebolo jej pomoci. Neviem aká bola. Jej sny odišli spolu s ňou a starká možno nechcela a možno len nevedela o sestre rozprávať do hĺbky. Moja mama nosí jej meno. 

Starká často spomínala ako ich maďari v škole bili. Nespravodlivosť. Neverila im a mám také podozrenie, že im ani nikdy neodpustila. Jej zaujatosť voči nim bola tvrdá a nekompromisná.

Učiteľ prehováral rodičov, aby starkú dali do škôl. Dali by, ale nebolo za čo.  Vzdelanie bolo ticho, bez fanfár a vzletných slov, vysoko cenené v tom dome, na konci dediny. Nebolo na nás tlačené, aby sme boli pokračovaním ich nenaplnených ambícií, bola tam len tichá podpora a radosť z našich výsledkov. Učila som sa pre seba, ale aj pre starkú. Nikdy sa nami nechválila pred inými, nikdy som ich nepočula ohovárať ľudí z dediny. Iba keď niekto zomrel a starká sa išla modliť, bolo spomenuté meno nebožtíka. Nevŕtala sa v cudzích životoch. Naučili ma, bez slov, že svoje životy treba žiť a iným pomôcť. Pracovalo sa, smialo - starká mala rada frky a srandiská. Nemyslím, že to niekedy zabudnem. Ako tá šila! Precízne vypracované strihy....šaty na promócie mi šila ona. 

Starký chodil ešte aj v dôchodku do práce. Vždy mal plnú tašku toho najlepšieho, pre nás deti. Liptovská saláma, horčica, čerstvé rožky. Blaho. Citrónové keksíky, domáci lekvár, na vrchu granko. Jahodové drene. Hádam aj 30 ich vždy doniesol. Výlety na káre po okolí. Nasadli sme a tlačil nás do chotára po poľných cestách. Poživeň a voda v obyčajnej taške a 5 vytešených detí v jednej káre.
Cínová vaňa plná teplej vody. Veľa, veeeeľa času sme v nej trávili. Boky boli horúce. Príšerne rozpálené. Kto sa pozabudol....

Nenapadlo ma, že môžem vidieť svet. Mali sme ten svoj malý. Krásny.
Jeden múdry muž povedal, že výchova nie je ťažká....Stačí pekne žiť a deti sa pridajú.