Skúsenosti s búrkou / alebo čotobolo/

Mám ťažké dni .... a si spomínam na ťažké dni počas štúdia. Bojovala som s človekom, ktorý sa rozhodol ma za každú cenu pokoriť. Nerozumela som tomu a v podstate tomu dodnes nerozumiem.
Otázka. Prečo? Prečo ho tak baví ma ničiť? Človek vie inou silou drtiť dušu iného človeka....Nevzdávala som to, lebo som mala pocit zodpovednosti voči všetkým, ktorí ma v štúdiu podporovali. Stalo sa, že ma slovne zranil tak, že som celú cestu na intrák preplakala.. Odmietol ma skúšať, lebo keď je niekto nula, tak nulou zostane po celý svoj život....to boli jeho slová na moju adresu. Bojovala som, učila sa....postavili ma pred predmetovú komisiu, či čo to bolo....lebo som chcela, aby ma teda vyskúšal niekto iný. Snažila som sa vecne predniesť žiadosť, aby som zbytočne nezachádzala do detailov prebiehajúceho konfliktu. Bolo to ako na súde. A keď mi už naozaj dochádzala psychická a aj fyzická sila, Boh ma vyzval, aby som tomu človeku žehnala a dobrorečila a pustila všetok hnev. Moja prvá reakcia? Ani náhodou! On je môj nepriateľ! Vedome sa ma snaží ponížiť a dostať zo školy! Niečo iné by tam pre mňa nebolo, čo treba spraviť? Jediné, čo som vo svojom vnútri počula, bolo "Žehnaj mu!" Začala som. Žehnať. Želala som mu dobré, aby mu prišli dobré veci do života. Nie, nebolo to ľahké. Nebolo ľahké začať inak zmýšľať. V  3 ročníku skončiť štúdium kvôli jednému pedagógovi, to nebola dobrá vyhliadka. Pol roka som sa pohybovala v tme a v hmle. Kvôli nemu. A s tým žehnaním prišlo svetlo, sila, duch víťazstva. Zmenili sa rána, zmenilo sa moje dýchanie. Prišla sloboda od toho zovretia....Postavili ma pred komisiu pedagógov, kde bol aj tento učiteľ. Stres riadny. Bola som šťastná, že ma vôbec skúšajú. Skončilo to víťazstvom. Veľkým. Triumf. Avšak nie celkom môj. Na záver mi hlavný skúšajúci pogratuloval s tým, že tak, ako to ovládam ja....proste, že môžem ísť učiť. Spomínam si ešte na jeden moment. Na intrák som prišla z domu v horúčke. Ale takej, že som bola v stave mierneho blúznenia. Cestu autobusom si nepamätám.V horúčke som cestovala len kvôli tomuto človeku, lebo som mala mať u neho konzultáciu. Vyhodil ma ešte na chodbe....Stála som v izbe pri okne, total zúfalstvo v srdci. A Boh mi tíško povedal, " Pozri!" Na oblohe bola nádherná dúha. "Pre teba, aby si nezabudla na to, ako ťa milujem.!"  Môj Otec. Môj Otec je takýto. Dobrý a verný.
Na záver po mne chceli, aby som ho udala. Odmietla som. Lebo to už viac nebola moja vec. Po celý čas všetci vedeli, čo sa deje a nechali to tak. Vedela som, že pomsta mne nepatrí.
Spomenula som si, lebo je opäť čas žehnať. Žehnať niekomu, komu by som najradšej jednu/ a aj viac AKO JEDNU / vrazila. Je to rovnako ťažké ako vtedy. A rovnako nevidím na koniec tejto cesty.....ale jedno viem, nie som v tom sama.

P.S.: Za ten pol rok som okúsila tmu, depku, zúfalstvo, únavu až na hranu únosnosti, beznádej, zlosť, chuť fyzicky ublížiť....ale aj tiché vedenie Bohom, podporu, účinok modlitby, Božiu vernosť a dobrotu, slobodu napriek okolnostiam, víťazstvo.