Knihomoľská duša

Za krátku dobu som prečítala 3 knihy. 2 super a 1 celá zle.....občas neodhadnem.
Pracujem.
Niežeby som doteraz nie, ale tentokrát dostanem aj plácu. Vstúpila som do sveta kníh inak. Neponorila som sa úplne, knihu nepíšem a ani nevydávam........predávam. Hýbem sa vo voňavom svete slova. Moja náplň práce...vedieť čo najviac o všetkých knihách, vedieť odporučiť, ukázať a nechať knihomoľov, nech sa poňúrajú a si vyberú podľa svojich vnútorných nastavení.
Mám dokonca stratégie predaja a hneď na druhý deň boli úspešne použité v praxi....že aká radosť! Dobre, neviem všetko, ale moja knihomoľská duša veľa tuší!
Či som urobila dobre....teším sa tam.....tak tipujem, že áno.

Karl Ove Knausgard, Môj boj 1

Kniha, ktorá zaslúžene žne dobré odozvy. Jedna rodina, otec, matka a 2 synovia. Pohľad chlapca sa prelína s pohľadom muža. Otec....nevie sa o ňom veľa a o matke ešte menej....nie je zmienka prečo sa ŕozviedli, lebo pohľad chlapca to nevie...otec zomiera čudnou smrťou...je to smrť alkoholika, alebo je za tým niečo iné? Ako uchopiť život, aby dával zmysel? Teším sa na ďalšiu časť.

P.S.: Samozrejme zase ľutujem, že som si nerobila výpisky...a priebežne aj zápisky.

Modra

Práce z Trenčína v Modre. Modra ma čakala. Po druhýkrát som si to odšoférovala sama. Bez stresu. Úplne v kľude. Dokonca mám pocit, že som si tú cestu vychutnala.  Rastiem.....

Krásne bolo. Teplo, slnko, jeseň v stromoch....Našla som si krásnu kaviarničku....krásnu ako v Paríži. No, myslím, že v Paríži som v takej nesedela, lebo by som to v nej neuplatila. V Modre áno. Skvelé takto labzovať.

Deti v škole a v škôlke a výčitiek som predsa len mala....akoby som nemala právo byť chvíľku sama a len tak si vychutnávať deň.....taká blbosť. Popravde? Som hrdá ako som tých 9 rokov doma s deťmi dala. Nikdy som ich nikomu neponúkala, neodkladala....Ale zas, díky mami, že si ich tak často chcela mať pri sebe a užiť si ich. Prišli vždy v lepšej kondícii ako odchádzali - umravnené, vychované, šťastné....vykŕmené. Teraz už povinná školská dochádzka nepustí a prázdniny nemôžu byť uprostred školských dní.
V hlave mám hotové strategiské centrum. Neviem, aké to bude chodiť do práce a doma deti s Petrom. Pre nich v pohode, ale pre mňa......Púšťam opraty. Necítim sa zrovna famózne, ale len pri pomyslení na deti. Inak sa teším. Bude to o držku? Bude. Ale ako presne, tak to ešte len zistím.

1.11. to začne.

Chcela som si krátko zapísať Modru.....ľahkosť bytia dnes. Chýbajú mi galérie. Čo mi bráni? Že? 

Tak teda

.....vyzerá to, že budem zamestnaná.....oficiálne, nielen domácnosťou. Deti spustili protest, že to bude hrozné...možno. Budem riešiť za pochodu. Po 9 rokoch výzva. Výzva opustiť túto zabehnutú zónu komfortu. Zodpovedala som si pár otázok. Keby som vedela vytvoriť takú ponuku, že sa po nej len zapráši....ale nemám takú. Zatiaľ. Ktorá práca by bola pod úroveň?  Tam, kde som sa cítila silná, boli 3 deti priveľa....koľko detí je tak akurát?
Bude zo mňa kníhkupec.....a myslím, že naslovovzatý.....knihy sú mojím druhým domovom. Teraz sa ukáže, nakoľko je kresba a maľba a tvorivý proces mojou vášňou.....keď už bude čas fest nedostatkovým tovarom.......

...nech som odpoveďou....

......tak teda........ mám ten pocit, že dizajn sa mi vzďaľuje....alebo ja jemu

Srdce

Tak nadránom, už von zo spánku, ale myseľ ešte v oddychovej zóne......o srdci človeka. Aké je zradné a že nám nepovie, že to čo držíme a si myslíme, že je tá naša životná pravda, že je to vlastne celé klam.....
Čítala som v Biblii, že Boh je Bohom žiarlivým a že nechce naše obete a systém nesplnených sľubov, ale naše srdce, že prichádza a klope, že je náš manžel - teda tam sa konkrétne jednalo o Izrael.....

Celá pointa sa mi odokryla dnes ráno, že Boh chce vzťah, nie formálnu zbožnosť....ale áno, vedela som to aj predtým, ale teraz to viem inak. Úplne inak. Nemám rada náboženské rečičky....neznášam ich....tú sladkobôľnosť, čo nikam nevedie....a teda sa im budem teraz snažiť vyhnúť. Budem stručná z lásky k sebe.....

. komu venujem svoju prvú časť dňa.....
. s kým sa túžim rozprávať ako s prvým...
. od koho očakávam podporu v ťažkých časoch
. komu referujem šťastné novinky
. od koho očakávam naplnenie citovej nádrže

A viem už aj čo znamená, že mám mu predniesť svoju vec, že nech rozprávam a nech teda ja sa ukážem pravdivá....lebo, lebo On to už všetko vie, ale chce to počuť odo mňa...ako keď žena už vie, čo sa deje s jej mužom, ale chce to počuť od neho....

Byť s Bohom vo vzťahu.....že prečo? Lebo ma chce zahrnúť láskou a požehnaním....nedá sa obliať niekoho láskou, kto sa odťahuje a je mu to fest nepríjemné....takému človeku treba nechať priestor, aby nebol dotlačený a zmanipulovaný....ach jaj. Je ťažké, keď jedna strana miluje a tá druhá je už total ďalekooooooo a nechce o dňoch naplnených vzájomnosťou ani počuť. A srdce to vie....

Navrátiť sa k prvej láske....lebo je. Je. Zamilovaný večnou láskou. Ako z romantického braku. Ibaže to nie my, ale On......On nás. Vždy. Tak kto nás odlúči?

Moje srdce to vie, že nič....nič ma neodlúči od lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi......

Dôvera

Chodba plná detí, ktoré sa prezliekajú....lebo jedáleň je v inej budove a vonku fučí a prší....Zakaždým ten istý scenár....krik detí, krik učiteliek....nejdem súdiť, lebo ani ja nie som bezkriková.

Dnes iná pani učiteľka. Všetci sa prezliekajú a prezúvajú, normálne sa medzi sebou bavia a ona ich tíško pozoruje a čaká...a vie, že to bude v pohode aj bez jej zvýšenej intonácie. A mňa to dojalo. Lebo tie deti sa správali v takom inom móde ako zvyčajne....jedna vyrovnaná žena, ktorá im proste dôverovala a tie decká to zrejme vycítili...Škoda, že len zastupovala. Veľká lekcia dnešného dňa.

P.S.: Išla som za ňou a som sa jej poďakovala. Lebo som ju chcela oceniť, aby vedela....

Práce posledných dní. Kúpila som olejové pastely. A bude z toho asi vzťah na dlhšie.

Mastný pastel, Kvety

Suchý pastel, Cesta v krajine

Mastný pastel, Lúka - prvé večerné testovanie pastelov.

Mastný pastel, Kvety - druhé  testovanie

Večná pieseň

Namaľovala som tú túžbu, ktorá je v nás...ja neviem, či v DNA, či v duši, srdci....v bruchu, ale je....byť ľúbený a patriť k niekomu, pre koho sme viac ako len súčasť okolitého vzduchu. Túžba môcť byť malý a slabý a to bez akejkoľvek diskvalifikácie......môcť sa schúliť a byť  v bezpečí. Môcť vypnúť a prestať striehnuť....odovzdať a netrhať si to späť.
Veľkí aj malí sme.

Dobre je byť ukrytý v jeho dlani....naveky. Večná túžba spieva pieseň lásky......... , že sa hýbeme v čase, ale nie sme z neho.  Slovo bolo na počiatku a to slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami......a tma ho nepohltila, ale osvecuje každé jedno telo.....a ja ho milujem menej ako On mňa, jeho vernosť ďaleko prebíja tú moju....a v tomto si viem oddýchnuť a pustiť všetky moje čestné boje.....

P.S.: Ide na predaj. Taaaak ťažko dáko.....viem, že druhý taký už nedám, už len iné.....

P.S. 1 : Inšpiráciou mi bola Pieseň piesní a Viera Kraicová. A nie, toto u nej nenájdete.

Rádio

Počúvala som v aute rádio. Reportáž o deckách, čo sa liečia zo závislosti. Svedectvo jednej mladučkej, možno 15 ročnej dievčiny ma prešľahalo a moju naivitu total rozsekalo na franforce.
Bola úspešná reprezentantka v nekonkrétnom športe, precestovala celú Európu. Prišla puberta, výkonnosť bleskom dole, hlboké depky.....nevedela sa vrátiť na pole úspechu a uznania a tak.....zošľahala sa a šľahala....až na to prišli, že lieta v niečom, na čo sa umiera.
Šport v kombinácii s prehnanými ambíciami a dupaním po skvelých výkonnostných krivkách evidentne nikoho neochráni pred tou pliagou. Zober loptu, nie drogu. Takže, nie celkom....zober loptu a hraj sa a teš sa z priateľov a z hry.
A tak si v duchu šepocem, že nech sa tie naše kinderká radujú z futbalu a z tréningov....ale nech tá túžba vyhrávať neprebije ich detskú radosť z hry a srandy a z kámošov a normálnych pomalých dní.....lebo nemajú ničoho iného, len aby sa radovali a  užívali plodov svojej práce......a nezabúdali na Boha.

Zmena

Stereotyp. Do auta, do škôlky, do školy, obchod a kuchyňa....a potom zase auto a pozbierať rodinné poklady. Škôlka je relatívne ďaleko...4 km. Tam aj naspäť pekných 8 km. Pekné to tu máme. Karpaty, Šúr - chranená krajinná oblasť. Domov veeeeľa , ale prírodu neprebili. Načase pofotiť. Šimi má už cez 4 roky a škôlku má rád. Chce tam spávať a ja som aj rada a aj nerada...samostatné človieča. Vzala som kočík. Taký červený, ľahký a vybrala sa peši. Slnko ma dosti uškvarilo, ale vychutnala som si rýchle tempo . Perfektné to bolo a trochu čudácke....to ten prázdny kočík. Šimi v šoku, ale rád. Veľké chlapča sa vezie. Navigoval ma, aby sme trafili domov. Že sa v škôlke hrali na rodinu, on bol otec a mali dve sestry - zrejme dcéry. Zarezonovalo to vo mne, že deti sa hrajú na rodinu...také silno pekné. A že má ďalšieho kamaráta a kamarátku. Ráno všetci normálne vstávajú, žiadne boje. Všetko stíhame a ja som už akosi postúpila do levelu uvoľnenej matky. A...a musím si preorganizovať veci v hlave a aj režim dňa. Lebo z tej náhle slobody a času a ....som vyhúknutá. Tak. Aj viem čo s tým a aj som mimo. Tentokrát to prišlo takým skokom, že mi až je ľúto a srdce mi stislo. Nepremrhať čas. Vykupovať dni. Byť prítomná. Rezonancia týchto dní.....Nemaľujem, nekreslím, ale začnem.

P.S.: Videli sme takú hnusno - krásnu obrovskú húsenicu.....Šimimu sa páčila, ale že v kočíku by ju teda nechcel.

Ryby nemajú nohy

Ryby nemajú nohy.....dobrá voľba, smútok zo života z toho na mňa lezie a to konkrétne nepovažujem až tak za dobré. Viem, že sme len para a dym, ale takisto viem, že sa len tak nestratím v čase. Večnosť je vyrytá v mojej podstate a  autor to takisto tak dáko tuší. Boha by aj chcel a aj mu je smiešny....kresťan vykreslený ako smiešna figúrka, ktorá na mori vracia a vykrikuje svoje tézy o Ježišovi. Boh obvinený, že temnota zahaľuje životy ľudí a aj tých, ktorí v neho veria....žiadne riešenie, len alkohol.... Všednosť, ktorá zožerie aj tú najväčšiu lásku....stereotyp žitia. Možno tá nehostinná krajina rodí toto zmýšľanie.
Ale, úzka cesta nie je easy cesta. Dobrý život predsa nie je život s vyloženými nohami. Tlaky na život človeka boli a budú. Trápenia boli a aj budú. Svet je položený v zlom a nám sa chce z toho neustále ohromne čudovať. Niekedy by som sa aj ja chcela položiť do takej naivity a bezútešnosti....ale mne to už viac nejde. Toto som so odžila a riešila v hlave do mojej 22. Viem, že starnem. Viem, že čas plynie. Viem, že doby sa menia.  Sú však hodnoty, ktoré celé veky zostávajú. Tá vysmievaná kniha tvrdí stále to isté a stále sa to pri nej nájde ako platné v každej dobe. Prisudzovať právo a spravodlivosť. Nezmýšľať príliš múdro o sebe. Milovať múdrosť a poznanie. Za všetko zlato si kúpiť múdrosť. Radovať sa činiť dobré v zemi živých. Odpúšťať. Nehovoriť na zlé dobré a na dobré, že je zlé. Neukracovať robotníka o jeho mzdu, lebo na tom, hovorí Boh, leží prekliatie. Neopúšťať ženu svojej mladosti.....že sa to nedeje, že to nevládzeme....prečo asi....
Nuž, ale ešte mi zostáva zopár desiatok strán. Položiť otázku....nehľadať odpoveď....nemať odpoveď.....priznať, že viem, že nič neviem.....

P.S.: Fotky nabudúce. Medzičasom som to aj dočítala a odporúčam. Dávam si métu písať vecne, bez pátosu....pátos je hnus, tak najvyšší čas sa ho zbaviť....

Učiteľ

Mám rada jeseň. Nie je to dlho, čo ju vnímam takto pozitívne. V školských rokoch signalizovala, že povinnosti ma neminú. Škola mi nevadila, ale tie krátke dni. Chodila som dvakrát do týždňa na klavír.  Večer popri záhrade - parčíku s temnotou vo vnútri. Ako som ja vedela rýchlo trieliť tým úsekom preč. 

Učiteľ bol týpek na pohľadanie. Myslím, že to bol reálne prvý lenivý človek, ktorého som stretla vo svojom, vtedy ešte krátkom žití. V triede vždy smrdel cesnak. On nízky, zavalitý...zaťažko sa mu zdvíhalo od stola, keď mi išiel predviesť novú skladbu. Chcela som napredovať, hrať pekné skladby, ale jeho to nebavilo...dohrala som a nič. Otočila sa ....a on hlava kucnutá a spal. Hneval ma. Nevedela som mu povedať, že nech sa preberie, nech žije, nech ma učí....že ja tam nie som z donútenia, že klavír som si musela poctivo odrobiť, že rok som chodila bez toho, žeby som mala kde cvičiť....tak nech to on teraz nefláka!
Flákal. Normálne som cítila, ako sa ten jeho lemravý postoj na mňa lepí. Išla som do nejakej kancelárie a chcela ho vymeniť. Nedalo sa. Dôvody si nepamätám. Chodila som k nemu ďalej...Oslobodila ma Nežná....zrazu sa dalo zmeniť učiteľa. Neviem, čo je s ním dnes. Myslím, že si to mohol dovoliť odspať, lebo systém mu garantoval zamestnanie a on si bol toho vedomý. Nemyslím, že mám hudobný sluch alebo talent. Len ma bavilo zahrať si Turecký pochod, Pre Elišku, Sonátu mesačného svitu....nacvičila som ich sama.
Učiteľ je dôležitý.

P.S.: Prihlásil ma na dáku regionálnu súťaž. V mojej kategórii hrali deti skladby o 3 levely vyššej obtiažnosti. Hanbila som sa za tú moju ľahkú skladbičku. Tú hanbu si pamätám doteraz.

Vždy pripomeň mi

Si pripomínam.......
Akoby náš Šimonko povedal, škutočný príbeh, ale to fakt. Čakali sme Šimona. Čakanie ako také si nepamätám, len ten boj. Od prvého momentu u môjho gynekológa sa začali zlé správy. Tak zlé, že na mňa padalo nebo s pravidelnými intervalmi. Zažili ste už  tmu tak hustú, že ste v nej nevedeli dýchať?

Dieťatko nemá aktivitu srdca.....máte tak málo plodovej vody, že defekty proste budú....to bolo na úvod. Srdce bilo...a to moje skoro vyletelo...ale som si spomenula, na všetko som si spomenula...o tom, že zlá zvesť príde, ale keď príde, ja ju jednoducho neprijmem. Neprijala som. Odmietla som to. Kričala som na Boha a prišlo utíšenie....ale to bol len začiatok. 

Máte na maternici myóm, odfotím ho a dám do zložky, aby vedeli pri vedení pôrodu, že im môžete na stole vykrvácať...prekliala som myóm, aby vyschol ako figovník, keď nedal ovocie Ježišovi. Myóm mi už doktor viac nespomenul, jeho fotka je stále v mojom spise.

Telefonát, že mám okamžite prísť a vziať si papiere a ísť do nemocnice....lebo výsledky hovoria jasnou rečou, že to dieťa bude mať downov syndróm. Fu, zle. Povedala som, že prídem, ale na druhý deň. Kričal na mňa, že či si uvedomujem.....všetko som si uvedomovala. Aj ten jeho hnusný postoj a očividné nepriateľstvo...či chcem vychovávať dementa, či je to zodpovedné...a potom som vypla zvuk a dôrazne mu oznámila, že prídem až na druhý deň. Srdce mi hrkalo, bilo splašene....lapené v tých zlých slovách. Chcelo sa mi zosypať...ako veľmi som chcela byť zosypaná a neprebrať zodpovednosť už za nič....Boj o myseľ....čo ak naozaj, čo potom? A keď odber plodovej vody potvrdí....nezabijem. Takže odber nepotrebujem.

Sedela som na posteli. Neplakala. Taká sprostosť mi prebehla ......bolo mi toto treba? Neobrátila som sa ku kartám, ani k premúdreným ľuďom, ani na sny a už vonkoncom nie na čarodejnícke kúsky....obrátila som sa na Otca.
Bože Otče, tu som a už asi ani viac nevládzem.....Komu viac veríš? Tebe. Ale toto už nie je sranda. Čo ak má naozaj syndróm? Každý dobrý a dokonalý dar pochádza od Otca zhora....Och, áno, viem, ale ako to zvládnem, keď bude toto dieťa postihnuté.....Ono je dokonalým darom odo mňa....ja nedávam žiaden syndróm. Ale také deti sa rodia.....V čom som ja taká výnimočná, aby sa to mne nemohlo stať? Komu veríš? Dobre, verím Tebe a tvojmu slovu. Ale Bože, tu ide o moje dieťa a môj život!
Podpísala som, že amniocentézu odmietam. Nepovedala som prečo, lebo sa ma lekár ani nepýtal. Bol urazený. Tlačil na mňa nepriamo a nepríjemne a pri každej poradni mi šplechol, že á, to ste vy, čo ste odmietli....A raz, len tak, bez kontextu - vy ste taký zvláštny prípad....vedel som to d začiatku...vy veriaci ....inu, nikdy som mu nič priamo veriace nepovedala. Možno raz, keď neustále opakoval, či si trúfam na postihnuté dieťa, som mu povedala, že nevidím dôvod, prečo by moje dieťa malo byť postihnuté ......
Boli to dlhé mesiace...dni...hodiny...moje dieťa je dokonalým darom od Otca, v ktorom nie je žiadna lesť ani prevrátenie, ktorý je verný, aj keď my sme neverní.....Prečo si si taká istá? Nemusí to tak byť....svet má plno dementných detí...Naozaj ti to povedal Boh?
Ultrazvuk bol viac ako optimistický, že náš chlapček sa narodí zdravý. Bolo to ako vdýchnuť čerstvý vzduch....Pôrod bol cisársky, myóm tam nebol...dieťatko dokonale zdravé.....
Celé tie mesiace prebiehal boj dvoch svetov....bola som unavená, miestami zúfalá, ale mala som slovo, na ktorom sa stála a držala sa ho.....Tá únava bola obrovská....Radosť o to väčšia.....

Pripomeň mi, kde som bola

v čase zavárania čiernych marhúľ

v čase padajúcich balkónov

vždy pripomeň mi.....

P.S.: Fyzicky ma naplnila vďačnosť pri písaní týchto riadkov.....a ...nechcela by som si to ešte raz odžiť.......

Skúsenosti s búrkou / alebo čotobolo/

Mám ťažké dni .... a si spomínam na ťažké dni počas štúdia. Bojovala som s človekom, ktorý sa rozhodol ma za každú cenu pokoriť. Nerozumela som tomu a v podstate tomu dodnes nerozumiem.
Otázka. Prečo? Prečo ho tak baví ma ničiť? Človek vie inou silou drtiť dušu iného človeka....Nevzdávala som to, lebo som mala pocit zodpovednosti voči všetkým, ktorí ma v štúdiu podporovali. Stalo sa, že ma slovne zranil tak, že som celú cestu na intrák preplakala.. Odmietol ma skúšať, lebo keď je niekto nula, tak nulou zostane po celý svoj život....to boli jeho slová na moju adresu. Bojovala som, učila sa....postavili ma pred predmetovú komisiu, či čo to bolo....lebo som chcela, aby ma teda vyskúšal niekto iný. Snažila som sa vecne predniesť žiadosť, aby som zbytočne nezachádzala do detailov prebiehajúceho konfliktu. Bolo to ako na súde. A keď mi už naozaj dochádzala psychická a aj fyzická sila, Boh ma vyzval, aby som tomu človeku žehnala a dobrorečila a pustila všetok hnev. Moja prvá reakcia? Ani náhodou! On je môj nepriateľ! Vedome sa ma snaží ponížiť a dostať zo školy! Niečo iné by tam pre mňa nebolo, čo treba spraviť? Jediné, čo som vo svojom vnútri počula, bolo "Žehnaj mu!" Začala som. Žehnať. Želala som mu dobré, aby mu prišli dobré veci do života. Nie, nebolo to ľahké. Nebolo ľahké začať inak zmýšľať. V  3 ročníku skončiť štúdium kvôli jednému pedagógovi, to nebola dobrá vyhliadka. Pol roka som sa pohybovala v tme a v hmle. Kvôli nemu. A s tým žehnaním prišlo svetlo, sila, duch víťazstva. Zmenili sa rána, zmenilo sa moje dýchanie. Prišla sloboda od toho zovretia....Postavili ma pred komisiu pedagógov, kde bol aj tento učiteľ. Stres riadny. Bola som šťastná, že ma vôbec skúšajú. Skončilo to víťazstvom. Veľkým. Triumf. Avšak nie celkom môj. Na záver mi hlavný skúšajúci pogratuloval s tým, že tak, ako to ovládam ja....proste, že môžem ísť učiť. Spomínam si ešte na jeden moment. Na intrák som prišla z domu v horúčke. Ale takej, že som bola v stave mierneho blúznenia. Cestu autobusom si nepamätám.V horúčke som cestovala len kvôli tomuto človeku, lebo som mala mať u neho konzultáciu. Vyhodil ma ešte na chodbe....Stála som v izbe pri okne, total zúfalstvo v srdci. A Boh mi tíško povedal, " Pozri!" Na oblohe bola nádherná dúha. "Pre teba, aby si nezabudla na to, ako ťa milujem.!"  Môj Otec. Môj Otec je takýto. Dobrý a verný.
Na záver po mne chceli, aby som ho udala. Odmietla som. Lebo to už viac nebola moja vec. Po celý čas všetci vedeli, čo sa deje a nechali to tak. Vedela som, že pomsta mne nepatrí.
Spomenula som si, lebo je opäť čas žehnať. Žehnať niekomu, komu by som najradšej jednu/ a aj viac AKO JEDNU / vrazila. Je to rovnako ťažké ako vtedy. A rovnako nevidím na koniec tejto cesty.....ale jedno viem, nie som v tom sama.

P.S.: Za ten pol rok som okúsila tmu, depku, zúfalstvo, únavu až na hranu únosnosti, beznádej, zlosť, chuť fyzicky ublížiť....ale aj tiché vedenie Bohom, podporu, účinok modlitby, Božiu vernosť a dobrotu, slobodu napriek okolnostiam, víťazstvo.

Milan Paštéka

Sú knihy, ku ktorým sa vraciam v podstate neustále. A sú knihy, ktorým rozumiem len z časti, ale aj tak sa k nim vraciam. Aj po opätovnom prečítaní. Znova a znova. Je to pokorujúce. Moje vzdelanie a môj intelekt dostáva týmito stretnutiami taký slušný preplesk. Keď by som si aj chcela o sebe myslieť viac, tieto skúsenosti ma držia pekne v rozmedzí od tál - po tál. A ešte kvantova fyzika, nano častice, počiatok a koniec vesmíru......Ako je možné, že niekto tomu rozumie úplne zľahka, bez námahy?
Listujem a čítam knihu o Milanovi Paštékovi. Mám ju od Vianoc prelúskanú už viackrát. Sú tam odseky a vety, ktorých význam mi uniká. Komplikovaný, intelektuálsky jazyk autora prešpikovaný vysoko sofistikovanými výrazmi - miestam ťažká stavba viet robí z knihy nie zrovna čítanie na dobrú noc.
Paštéka bol maliar, ktorý myslel. Prešiel fázami, hľadal, bol ovplyvnený....Maliar pre maliarov.
" Treba mať nevyhnutný kus odvahy, aby sme si uvedomili aj to, čo je iba možné."
Blízkymi sa nám stávajú tí, s ktorými súznieme. Sú tu pasáže, ktorým vnútorne rozumiem a že áno, áno, to poznám. Zväčša sú to citácie Paštéku. Stretávam sa s ním v mojom čase. Slovo je mocné.

P.S.: Obraz tiež.

Juraj Mojžiš, Milan Paštéka
Uhol odvahy
Galéria Nedbalka 2013

Milan Paštéka, Waiting room, 1980 / zdroj internet/

Milan Paštéka, Červeno-čierna kompozícia, 120x100 cm (1996)

V aute mi napadol názov článku, ktorý si nepamätám.

Izba vymaľovaná, skriňa zmonotvaná, stolíky pripravené....účet dostal takmer smrteľnú ranu. Materialisti. Ale aký. Toľko vecí, že som už na pokraji odhodlania všetko vyšmariť a nič viac neodkladať. Tričká ešte zo strednej....blúzky, čo som nenatiahla od prvého pôrodu. Tá optimistická verzia mňa samej ma neopúšťa a ja ju tiež nechcem pustiť, lebo potom by to už bolo naozaj nadobro prehraté. Skladujem . Nepomáha tomu ani tá mega skriňa, čo nám narástla v spálni. Triedim, ešte raz triedim, vynášam a zatváram smetiak. Zajtra chodia smetiari. Nech to berú, nechcem si to pamätať. Veci, čo už nie sú hodné do ďalšieho recyklačného kola. Pribudla mi taška vecí,  ktorej obsah bude slúžiť ako handra na otieranie štetca. Skriňa sa rýchlo zapĺňa a vecí je ešte stále priveľa naskladaných na posteli. Nebaví ma to. Nebavia ma všetky tie handry, ktoré neviem vyhodiť.  Nebavia ma tie množstvá nahromadené rokmi. Hovoria o čase, ktorý už prešiel a kladú mi otázky o budúcnosti tých kôp. Nie som maniak. Raz za štvrť rok mi pribudne čosi, čo naozaj potrebujem a následne to aj nosím. Lenže, všetky tie veci, ktoré mi kedysi boli a teraz, po 3 deťoch a všetkých tých výhovorkách a pádnych dôvodoch.....neoblečiem, ale skladujem. Skladujem a odkladám, lebo dúfam. Riešenie je jasné. Stanoviť termín a keď nič, tak všetko preč.

Keď som bola laň a videla matky, ktoré mali viac ako jedno kilo navyše, trúfalo som môjmu mužovi hovorila, aby mi jednu buchol, keď to bude aj u mňa tak. Bola som trúfalá v drzom presvedčení, že ja s kilami navyše nikdy bojovať nebudem. Mám ich na sebe.  Len sa čudujem, že môj muž vôbec nerieši to.....že to dievča, so štíhlymi nohami sa kdesi stratilo. Nebuchol mi. A ani mi nič nenaznačuje.  

Už nedávam žiadne silné vyhlásenia, lebo v najlepšej forme pred pol rokom ma zradil chrbát a ja som šťastná, že ma nemuseli riešiť chirurgovia.  Budem musieť začať zase pomaly odznova. Večerné pomalé behy. Alebo aspoň rýchla chôdza.

Jedna skriňa, veľa vecí, obzretia, rozhodnutia, činy.......V tomto prípade bude viera bez skutkov mŕtva.

Leto s Aznavourom

Dom hore nohami, deti na prázdninách, Peter maľuje, ja som oficiálne nezamestnaná, v piatok doriešim, čakáme na tie skrine. Dom ako z kočovníckych čias a tento stav teda fotiť nebudem. Trpezlivo. Dovolenka. Vybavovačky po úradoch, hobby centrách, odsúvačky a presúvačky.

Vonia tu farba a ja viac ako inokedy lovím v spomienkach. Prázdniny u starkých, kde bola z dnešného pohľadu nuda. Slivky spod stromov poslušne hádzané do kýblikov, zelina - kuračka, trhaná pre sliepky, večerné kŕmenie husí, nohy pred spaním umyté v lavóre. Niekedy stačí dať dole z nôh len ten prach a predbehnúť padajúce  viečka.

Raňajší puding na stole. S piškótami. Vôňa varených zemiakov pre prasce, ktorým sme nesmeli dávať mená. Hrá mi Aznavour, ako vtedy, v tie letá. Letná kuchynka a malé čierne rádio. Tak akosi isto, bezpečne tam bolo. Husi na paši a my na strnisku. Nohy deravé, večer štípali.
V čase dozretého ovocia sa lekvár krútil v rytme veľkej varechy. Večer, lebo cez deň by nás piecka uvarila. Tá horúca vôňa bola uistením, že v tom našom svete je a bude ešte dlho všetko v poriadku.

Starký bol náš hrdina. Rozkýval lano a celá dedina vedela, že je nedeľa. Zvuk zvonu sa niesol Paňanským chotárom. Šesť dní a ten siedmy bol vždy iný. Starká šaty, starký biela košeľa, čerstvo oholený. Čas priblíženia sa k Bohu. Čas mať vážnu tvár. Svätú. Och, ako sme sa smiali a starká nás varovala, že nás podoráža, ak neprestaneme. 

Gizkine vnúčence sú predsa takmer sväté. Nuž, neboli sme. Vzdialení neznámemu Bohu. Ježiš bol každú nedeľu na tom istom kríži. Vyzeral tam strašne. Utrápený a mŕtvy, kus dreva na dreve.

Slnko v tých dňoch inak svietilo. Iné príbehy sa rozprávali. O Magdalénke, ktorá zmokla počas búrky. Mala 16 rokov a nebolo jej pomoci. Neviem aká bola. Jej sny odišli spolu s ňou a starká možno nechcela a možno len nevedela o sestre rozprávať do hĺbky. Moja mama nosí jej meno. 

Starká často spomínala ako ich maďari v škole bili. Nespravodlivosť. Neverila im a mám také podozrenie, že im ani nikdy neodpustila. Jej zaujatosť voči nim bola tvrdá a nekompromisná.

Učiteľ prehováral rodičov, aby starkú dali do škôl. Dali by, ale nebolo za čo.  Vzdelanie bolo ticho, bez fanfár a vzletných slov, vysoko cenené v tom dome, na konci dediny. Nebolo na nás tlačené, aby sme boli pokračovaním ich nenaplnených ambícií, bola tam len tichá podpora a radosť z našich výsledkov. Učila som sa pre seba, ale aj pre starkú. Nikdy sa nami nechválila pred inými, nikdy som ich nepočula ohovárať ľudí z dediny. Iba keď niekto zomrel a starká sa išla modliť, bolo spomenuté meno nebožtíka. Nevŕtala sa v cudzích životoch. Naučili ma, bez slov, že svoje životy treba žiť a iným pomôcť. Pracovalo sa, smialo - starká mala rada frky a srandiská. Nemyslím, že to niekedy zabudnem. Ako tá šila! Precízne vypracované strihy....šaty na promócie mi šila ona. 

Starký chodil ešte aj v dôchodku do práce. Vždy mal plnú tašku toho najlepšieho, pre nás deti. Liptovská saláma, horčica, čerstvé rožky. Blaho. Citrónové keksíky, domáci lekvár, na vrchu granko. Jahodové drene. Hádam aj 30 ich vždy doniesol. Výlety na káre po okolí. Nasadli sme a tlačil nás do chotára po poľných cestách. Poživeň a voda v obyčajnej taške a 5 vytešených detí v jednej káre.
Cínová vaňa plná teplej vody. Veľa, veeeeľa času sme v nej trávili. Boky boli horúce. Príšerne rozpálené. Kto sa pozabudol....

Nenapadlo ma, že môžem vidieť svet. Mali sme ten svoj malý. Krásny.
Jeden múdry muž povedal, že výchova nie je ťažká....Stačí pekne žiť a deti sa pridajú.

Život prúdi

Písala som o skrini v čase. Už je rozhodnuté, kúpené a zajtra ju dovezú. Zakázala som si v hlave prechádzať všetky tie možnosti, ktoré tu proste mať nebudem. Po 10 rokoch sa už patrilo, ako povedal môj muž. Peťko bude školák a tak mu chystáme prekvapko. A keďže je izbička spoločná so Šimonkom, tak aj jemu. Pri farbách som chaosila teda riadne. Z pôvodnej oceľovomodrej je nakoniec čosi úplne iné...
Dejú sa u nás riadne zmeny a život sa akoby pohol. Tie zmeny rozčerili ustálené hladiny a je to dobré. Radujem sa ako malá. Veľký Peter montuje a ja si to tu celé zapisujem. Ikea z nás mala dnes a aj včera riadnu radosť.  Tak si tu spriadam iluzórne predstavy, ako sa mi bude ľahšie udržiavať poriadok. Každá vec si nájde svoje miesto....O tomto bode som však nie až tak presvedčená.
Do piatku toho treba postíhať viac ako veľa.
Trochu ma mrzí, že som neodfotila stav pred....Jednotlivé fázy budem dokumentovať.

Vzala som si zo starorodičovského domu knihu o šití. Rok vydania 1966. Neviem, kde sa to vo mne po toľkom čase opäť našlo, ale chcem šiť. Sníva sa mi o strihoch a o tom, ako sedím za šijacím strojom a .....a nejde mi to. Reálne som  nikdy nešila. Chcela som, ale starkej sa nechcelo ma to učiť, alebo to bolo inak?

Čítam ďalšiu knihu, teda už som skoro na jej konci a som z nej znechutená. Veľký román o Rusku a boľševikoch a sekte kastrátov. Postavy vykresletné, vykalkulované, bez života. Nabubralé. Silné slová a myšlienky, ktoré sú mi úplne ukradnuté. Nechce sa mi o nej písať. Skutky z lásky som kúpila sestre. Povedala mi, že je to čudné a že ju nebaví. Téma vzatá z histórie, ale celé to akosi neladí, nehrá. Čítam, len aby som dočítala.....dočítam a odložím. Porovnávam s Aľou Rachmanovovou. Ona písala čisto, hlboko. Videla, zažila a žila tak, že smekám klobúk. Podala hrôzy doby bez pátosu, mašličiek, velikášstva....po nej som si povedala, že sa dá žiť statočne, nestratiť dôstojnosť, ducha, múdrosť.....

Delphine de Vigan

Bystrické Artfórum, začiatok dovolenky, nová kniha.....Skvelé čítanie. Zapísané množstvo strán.
Napíšete skvelú vec a padajú jednotné otázky, čo bude po tejto knihe. V stave vyčerpania je skôr chuť kričať, že už nič. Potreba útechy, podpory....zdieľania, nebyť v tom sám. Prichádza L. Tak dokonalá, chápajúca a manipulujúca, až sa pýtam, či je skutočná. Hľadám a pátram v texte ako Oriešok, či to všetko logicky sedí....analyzujem...
Matka, ktorej vyrástli deti, žena, ktorá odhalila viac ako iní....to sa tak ľahko potom cielene triafa.
Nenávistné listy, ktoré paralyzujú a naháňajú strach, lebo sa cíti vinná.....
Moja otázka, celou tou knihou som sa ju pýtala: " Ako môže niekto takto písať?" Prechádzate sa pomedzi písmenká a nie ste vzdialení.

Z mojich zápiskov:
. úspech, ktorý valcuje a vyčerpáva
. odhalenie pravdy stojí stratu podpory najbližších, tých, ktorých sa táto pravda týka
.spisovateľka, ktorá sa stáva domnelým vlastníctvom čitateľov
. stretnutie s pasážami, ktoré sú vám dôverne známe z vlastného života, brutal sympatia s autorkou
. bliká mi slovo zraniteľnosť. V ktorom bode života, úspechu sme nezraniteľní, odolní, oceľoví?
. nelakuje si nechty, lebo svoje ruky považuje za tak hrubé, že lak to iba zvýrazní......
. obdivuje ženy, čo sú tak elegantné, akoby to inak ani nevedeli, píše tak, akoby vám to práve vylovila z hlavy

. " Mám ráda, když hovor s některými lidmi plyne snadně , když se okamžite přejde k jádru věci. Ráda mluvím o podstatných věcech, o emocích, dokonce s pŕáteli, s nimiž se vídam jen jednou či dvakrát do roka."

. " Jen málo lidí klade opravdové otázky, takové, na nichž záleží."

.. " Budu nějaká jiná." Kde sa berie tá zvláštna túžba meniť nemeniteľné? Odvádza nás od toho, čo sme naozaj schopní žiť, od vnútorných túžob.. Klamstvo v malom klamstvo vo veľkom - nenarodila si sa dosť dobrá. Život pod odsúdením.

. Všetci sme šokovaní, že život plynie, že sme ako tráva a dym. Tráva vyschne a niet jej a dym sa rozplynie.....páči sa mi, že Biblia o tom hovorí absolútne jasne...ako žiť a kam vložiť svoju nádej, aby človek nebol zahanbený sám pred sebou.
. Kto píše pravdivý príbeh? Čo vieme pravdivo posunúť ďalej, bez skreslenia reality? Autorka dáva odpoveď - príbeh postavený na svedkoch.
. Kto je L. ? Prečo chce prevziať identitu Delphine? A chce ju vôbec? Prečo nevieme žiť spokojne svoje životy a stále sa porovnávame a túžime po živote iných? Má to do činenia so vzburou voči Bohu? Búrime sa tomu kým sme, lebo sme voje gény, nadanie a predpoklad nestvorili sami?
Pravda, ktorá vás zbaví odsúdenia....Koľko je hodna?

Mám toho popísané omnoho viac.  Delphine de Vigan, Podle skutečného příběhu.

P.S.: Tak akosi všetky knihy začínajú a končia v knihe kníh. Položené otázky, dilemy, túžby, identita....

Súca žena

Cez deň, keď brkám a treba ešte toto a potom ešte toto, myšlienky letia a sa ukladajú do článkov. Polemiky o deťoch, politike, spravodlivosti......o Bohu. Len ich uložiť do viet. Čierne písmenká, čo sa nestratia v čase.
Prečo sa pechorím s blogom a s farbami? Aby som sa nestratila v tom prchavom čase a preto, že tá túžba ma neustále pudí. Pravdivá túžba je tá, ktorá je pre vás fascinujúca a živá, aj keď neprináša zisk. Pre mňa sú to knihy, slová a kresba. Farby ma frustrujú. Ešte stále. Nemám ich pod kontrolou a zatiaľ ma skoro zakaždým prevalcovali. Vraciam sa k Vincovi/ van Gogh/. Ako to robil on? Učil sa od iných. Nerada to priznávam, ale asi začnem. Teda, čo sa tej maľby týka. Mám už plán....overujem si ho a celkovo sa mi pozdáva.
Ľahké a vznešené, umelecké, skosím to na tvrdú realitu. Farby, papier, plátno, pastel, všetko je to taaak drahé. Nemám sa zle, ale toto si chcem financovať sama. Hľadala som, čo popri deťoch reálne stihnem. Vyšli mi z toho tieto 2 prudko odborné aktivity - upratovanie a dokladanie tovaru. Starý comp je nenávratne preč a s ním aj všetky grafické programy. Zisťovala som ceny grafických a 3d programov. Ja neviem ako to získali iní, ale ja sa budem musieť zrejme ešte raz narodiť....alebo hľadať cesty a dvere. Vieme, čo je reálnejšie....Pripomínam sama sebe ženy v období, keď sa o rodinu finančne staral iba muž. A aaaaaaaa nevyhovuje mi tooooooo! V biblii je taký text o súcej žene, ktorá sa stará o domácnosť a dokonca podniká! Ten obraz sa mi páči omnoho viac. A nemyslím si, že to má čosik s feminizmom. Lebo ženy sú ženy a muž so svojím vrodeným nastavením nebude cítiť ako žena a ani myslieť. Sme proste iní a nič proti tomu nemám. Teda iba vo chvíľach, keď sa s mužmi nedá nijakovsky dohodnúť, lebo za ten onen nevedia pochopiť o čom ten ženský svet točí. A spravodlivo je to aj naopak, lebo nie som často schopná pochopiť o čo naozaj ide v mužskom mentálnom svete. Večná téma.
Čo by som teda chcela? Najsamviac tvoriť interiéry. Pružne popri deťoch. Investori, ktorí kúpia, prerobia a predajú. V mojich očiach úplne optimálne. Kresliť. Odpovedať výzve bieleho papiera. Len nezostať stáť.....a dobré je, že v tom nie som sama. Výhoda mať Otca.

Deti maľovali a celkom to šlo. Nič sa nerozlialo, nerozbilo. Len už zase nemáme papier. Šimiho krajina. Nabudúce viacej. Moji malí učitelia.

Výhra a Damoklov meč

Prečítala som celú várku kníh. A nemám už nič. Tak sa obzerám po ďalších. Niežeby som už nemala pripravený zoznam , ale 30 si ich naraz nemôžem kúpiť. Prednosť dostanú:

Titul Podle skutečného příběhu Vigan Delphine de

a

Titul Ryby nemajú nohy Stefánsson Jón Kalman V kníhkupectve, v takom tom, kde ponúkajú všeho chuť ich nemali. Artforum to istí. Že aký príspevok! Chystám sa dnes s deťmi maľovať. Vyhrali sme totižto knižku, kde výhra bola podmienená tým, že sa má zrealizovať maľovanie podľa nej, nafotiť a uverejniť. Viete, čo sa stalo ako sme ju dostali? Nikomu sa nechce maľovať. Ale čas ide a aby sme to vôbec stihli, tak dnes začíname. V podstate kniha hovorí, že návody kreativitu zabíjajú. Deťom by sme mali vysvetliť tému, prebrať pojmy, charakterizovať podstatné a nechať ich pracovať. Nezasahovať, neopravovať, netlačiť na ne svoje predstavy. Lepiť, strihať, asociovať. Mám trošku obavu, ako to dopadne, keďže budú všetci naraz za jedným stolom, ale snáď to ustojíme v zdraví. Pedagóg v praxi. Až na to, že ja pedagóg nie som, skôr uzemňovač.

Jedna skriňa v čase

Dlho, dlhoooo sa chystáme dokončiť spálňu. Dizajnér v dome a neladí to. Keby len neladí, ale kypí. Bez šatníkovej skrine je to neudržateľné. Na tomto kúsku nášho domu si uvedomujem, ako nás valcuje čas. Pomaly 10 rokov si tú skriňu plánujeme.

Vždy boli akútnejšie horúce zemiaky a toto čakalo.....Pribudli 3 deti, menilo sa auto, prestrešila sa terasa, zariadili detské izbičky.....Plánujeme, obzeráme a teší nás to možno viac, ako si priznávame.

Bola som v Ikea - riešiť kuchyňu do nového domu pre Zuzku. P. už nevydržal a začal pracovať na návrhu skrine. Ja ho mám síce už 10 rokov narysovaný, ale on sa tešil, že prispel.Môžeme dať len jednu. Len jednu alternatívu si vybrať a byť spokojný, že tých 30 ďalších zamietnutých, nedosahujú métu tej našej. Špekulujem a spálňa je stále bez šatníka. Je čas to uťať. Nevariovať. Viem, že bude vždy riešenie, ktoré sa mi bude páčiť, ale ja ho už nebudem môcť použiť, lebo viac ako jednu spálňu proste nemáme.
Keď sme to už chceli doklepnúť, prišlo hlásenie z detského kútika, že náš Šimon, má už tej zábavy dosť. Naša zábava sa teda predlžuje a mňa tento život plánovania a snívania fest baví......už 10 rokov.

P.S.: Je super mať reálny dôvod chodiť do  Ikea. Naše deti sa stávajú smelé a pobyt v kútiku bol pre ne vytúženou atrakciou.  Niektorí tam boli po prvýkrát...

                     Dekorujem príspevok fotkami z pinterestu. Našu spálňu niekedy inokedy.

Plenér, chata Žuhračka

Dnes som chcela byť niekde inde......ale auto v servise spravilo program za mňa.
Tento rok bol môj prvý plenér. Veliká radosť, keď som dostala pozvanie. Na chvíľku som sa cítila ako umelec. Krásne bolo, že som mala dôvod nakupovať umelecké potreby, lebo, nuž, musela som : stojan do plenéru, olejové farby / ani som ich nevyložila/, pastel - najprv som s ním nebola spokojná a teraz by som ho nemenila, akvarelový skicár, ktorý išiel ako darček pre Mariku, ktorá s tým mala makačku od A až po Zet.

Stojan je môj kamoš a vytiešam sa z neho a si rozprávame nové príbehy.

Nádherné prostredie ako z rozprávky. Chata uprostred lesa. Viac výletníci ako umelci. Pukanec, Banská Štiavnica, Brhlovce.... Prenádherné Slovensko, požehnané v každom kúte.

Prvé snahy pochopiť štruktúru lesa. Kompozícia, svetlo, dynamika. Strácala som sa v tom. Príroda. Ale, ale čo si zapamätám, bolo Jurajove slovo pre mňa. Že keď raz niekto čmajzol moje práce z výstavy / a mňa to vtedy urazilo a stoplo, lebo som si to vyložila, že keď ukradnuté, tak bez hodnoty/, tak to asi preto, že to malo hodnotu, že bolo treba o to viac pracovať a nie prestať. Koľko vecí si v živote zle vyložíme a namiesto toho, aby sme bežali silnejšie, tak zastaneme. Túžba v srdci je asi najjasnejšia smerovka. Len si ho nezmadžgať.....to srdce.

Toľko vtipov, čo som si tam vypočula....A pár naozaj vtipných. Slzy tiekli.....Taký iný svet. Riešili sme čo kto a ako.....farby, štýly, papiere, skúsenosti s pastelom a olejovými farbami. Pokojné srdce som mala. / dobre, trochu som stresovala, že to asi nedám, ale niečo som predsa len pokreslila ./ Dobre je byť.

Bolo to len pár dní, ale kreslím v oveľa väčšej slobode. Opäť som vytiahla prírodný uhlík. A po 9 rokoch materskej som si len pripomenula, že milujem stretnutia s inšpiratívnymi ľuďmi a ešte keď dopĺňajú moju absenciu humoru.....mám srdce plné vďačnosti.

na čem záleží

Aaaá najprv som ňou pohrdla. Takzvaný rýchly súd. Po Enone mi prišla plytká a ľahká a taká nijaká. Urobila som to, čo robím len keď som fakt nezaujatá - prečítala koniec. Manželstvá. Krízy. Pohľad manželky, ktorá verí vo svojho muža. Muž, ktorý verí vo svoju profesiu. Žena, ktorá chce otca pre svojho syna. On sa zamiluje a ponára sa do problémov. Ona - manželka tuší, že je problém, ale nevie nakoľko veľký. Nebola to najhoršia kniha života, ale viac by som si ju nekúpila. Prišlo mi to písané ako veľký opis, bez dotyku, bez vášne, bez života. Tuším mám nové merítko. Keď sa mi dá kniha čítať na jeden šup, neveští to nič dobré o jej kvalite. Nemám to explicitne overené, uvidím na ďaľšej.....a ľutujem túto kúpu. Nebude mi chýbať. Za mňa nie. Neodporúčam.

na čem záleží, emily griffin

domino

ENON

Enon je kniha, ktorú som čítala na moje pomery nepomerne dlho. Bude to osobné. Bolela ma skoro každá veta. Každá veta bola spomienka na dieťa, ktoré zahynulo pod kolesami auta. Jediné dieťa. Prelína sa šťastná minulosť s neúnosnou realitou, pred ktorou otec, hrdina knihy, prchá....našľahá sa všetkým možným, aby nemyslel, aby nebol. Primárne je dej o bolesti, ktorá sa nedá prerozprávať. A potom si uvedomíte, že ju / tú bolesť/práve čítate. Sekundárne je to pojednanie o zmysle, trvácnosti, večnosti, stretnutí, nádeji.....a o zabudnutí. Chcela som napísať, že je to pre fajnšmekrov, ale tak sa pýtam, že kto to je, ten, fajnšmeker?
A napadá ma, že je tu bolesť z toho, že už nie je žiadna budúcnosť, ale nie je tu bolesť z premárnenej minulosti. Je to málo? Niekedy mi je ľúto, že sa mi fakt nechce robiť zápisky počas čítania. Ale keď čítam, tak primárne čítam a analýzu si plánujem spraviť neskôr. No a potom to neskôr akosi nikdy nenastane. Takže toto bola posledná kniha bez zapisovania, lebo myslieť si, že si zapamätám je síce fajn, ale akosi to nefunguje.

" Dědeček mi vždycky říkal. že není dúležité, jestli vyznávam nějakou víru, jestli věřím v Boha nebo nějaký smysl nebo účel lidské existence, ale že bych neměl zapomínst, že život je dar. A taky mi řekl, že takle to řekl jemu jeho otec, kterému to řekl jeho otec, a z tónu jeho hlasu jsem pochopil, že mu tenhle zpúsob uvažovaní připadá stejně vzdálený a současne velkolepý a neskutečný jako mne, prestože ho i on předáva dál jako praktickou radu a životnou moudrost."

".....než i já přestanu existovat a v celém Enonu ani nikde jinde na téhle strašlivé, zázračné planetě nezbude nikdo, kdo by si někoho z nás pamatoval."

Je tu toľko aha momentov, že mi je až ľúto, že som zlenivelá a nechce sa mi ich spracovať. Odporúčam. Silno. Postaviť sa pravde bude vždy bolieť. Skryť pred svetlom sa dá len do tmy. Vidí sa mi lepšie chodiť vo svetle, ako sa neustále krčiť a vyliezať po noci a ležať na hroboch a túžiť po opätovnom stretnutí. Silná túžba v srdci človeka nestrácať predčasne milovaných, po zmysle, po večnom trvaní lásky.....a kontrast v nechuti hľadať odpovede. Vravela som, že to bude subjektívne?

ENON, Paul Harding

Odeon

Iné životy

Všímam si na sebe, že ma to ťahá jedným smerom. Zjednodušenie : drámy, pľuzgiere, nespravodlivosť, odpovede, zmysel, pravda.
Bol to len link . Začítala som sa na preskačku. Pokoriť najväčšieho nepriateľa, nie poraziť, aby nedošlo k omylu, tak k tomu je potrebné mega silné srdce. 2 deti a tretie na ceste a v tomto bode prísť o muža.....A písať a žiť bez pátosu...teda neviem naisto, ale verím to písané....a výchova bez  kriku, ktorá mne ide len v mojich myšlienkach...a píše veci, nad ktorými dumám, ale v nich hnusne zlyhávam. O tomto tu rozprávam. Pýtam sa, či by som to žila s takým prehľadom a jedno viem, nechcem to vedieť. Rada zostanem nevyzrozumená.
Zrodila sa veľká sympatia a v duchu jej prajem, nech sa má dobre a nech je teda pevne ukotvená v nádeji...Rada si ju budem čítať.

Ján Berger

Moje objavy idú často cez knihy. Jána Bergera som našla v poličke v kníhkupectve vo Vajnoroch. Veľká žltá kniha. A že kde som bola doteraz, že som o ňom ani len vánok nepočula šepotať. Bol pedagógom na VŠVU, maľba. Učil aj Klaudiu Kozsibu, moju pedagogičku na VŠ, škoda, že som ju mala len 2 semestre.

 Bohatá farebnosť, odvážna. Na prvý pohľad vydarené, ale hlbšie....hlbšie som to pochopila na výstave v Mirbachovom paláci. Chcela som to vidieť na základe tejto knihy. Môj muž sa obetoval a robil mi doprovod. Druhý pohľad bol silný. Život človeka a dosah pekla. Čisto subjektívne. Striasalo ma. Žiarivý farebný svet a okolo neho beznádej. Potrebovala by som sa na to pozrieť ešte raz. Petrovi som mlela. Najviac rozprávam, keď sa ma dotkne niečo silné. Všetky asociácie....Peter si sadol a to bol jasný signál, že už má kultúry dosť.
Videla som tam smrť a strach, túžbu poznať odpovede na tú prostú otázku, že kade vedia cesta von a kde to "von" vlastne je.
Videla som tam ľudí ovládaných niečím silným, čo sa so smiechom bagatelizuje, že akože bábka v niečích rukách...
Videla som Krista, ale tak nejasne, že neviem, či je pre niekoho v tých obrazoch odpoveďou.
V tej krásnej farebnosti bolo popísané blato tohto sveta. Žiarivo. Odpudivo. Videla som to tam.

P.S.:Pre všetkých blízkych, čo čítajú tento blog, tak tú knihu by som si teda prosila k nejakému sviatku.

Leto môjho srdca

Nasadla na bicykel, starú zelenú neviemčo, bez prehadzovača a na štrkovisko. Sama s knihami. Vrátila sa a pomohla v záhrade. Naozaj som rada pracovala vo vinici u starkých. Nabíjalo ma to. Vedela som, že čas s nimi je vzácny. Často som starkú hladkala po hlávke a hovorila jej, že ju ľúbim. Tvrdohlávku našu. Vždy mala jasnú predstavu, ktorá nezniesla iné varianty. Tvrdohlavá. Naša. Spomínala a občas reptala. Sme si hovorili, že sa máme až prenádherne a reptať nie....tade cesta nevedie. Občas, keď si sadla k zrkadlu, prekvapene pozorovala vrásky a hľadala to dievča z minulosti.
Priali nám. Naozaj hlboko, zo srdca. Nikdy ma nekritizovali a ani nesúdili. To som si uvedomila až v týchto dňoch.
Vedela byť nespravodlivá k starkému a v podstate aj k sebe. Mala svoj malý svet a nerada ho opúšťala. Zato starký....môj spolucestovateľ. Mala som niečo cez 16 a v lete sme sa vybrali spolu do Bratislavy. Dobre nám bolo a stále mi hovoril, že prečo beriem jeho, starigáňa....V tých dňoch ma občas stislo niekde tam, kde sme to naozaj my, že nechcem, aby prišli letá, ktoré budú už bez nich.....
A keď som spoznala Otca, som im hovorila....veľa ...aby vedeli, že majú domov....mali svoje predstavy....spoznali Ho a ja viem, že sú doma....ale aj tak, keď príde leto, ten dom je bez nich už navždy iný.
A som trochu melodramatická....a teda nech....jednoduchý ľudia, ktorí žili pre nás a odovzdali nám dedičstvo. Lásku v rodine. Generácie. Nie idylickú, ale skutočnú. Som vyrovnaná, lebo svoj čas s nimi som žila naplno.
Poznať limity. Poraziť ich v ich hraniciach.
Moje letá. Jednoduché. Skoro nudné, ale najkrajšie. A moje deti ich majú tiež. V tom dome.

P.S.: Starký bol štíhly štramák s rýchlou a spriamenou chôdzou. Ľúbil starkú a vždy jej rád podal krígeľ studenej vody. Starká neznášala umývať riad, ale zato milovala šiť. Strihy si robila sama. Zapisovala si všeličo a ja to mám po nej. František a Gizela.

Sobota

Sobotné rána sú u nás lenivé. Spoločne sa motkáme. Podľa nepísaného akéhosi a čiehosi pravidla by sobota mala byť pracovná. Nie obyčajne, ale prudko pracovná. Všetci sa pustia do rozličných kútov domu a vyglancujú, čo sa dá. Nemám nič proti poriadku a práci, ale od pondelka do piatka sa ráno rieši bleskovou rýchlosťou.
Sobotné ráno je naše. Pomalé, lenivé, veselé, ňunkacie......Rozbeh je hodný slimáka. Donedávna ma to iritovalo, ale už nie. Je to naša sobota, naša rodina, naše pravidlá. Chcem, aby si deti tieto rána s nami pamätali ako veselé a plné lásky a pohody.

A preto len jednoduchý koláč na doobedia a mäso nech sa samé dusí na šťave....

Recept nájdete   tu.

P:S.: Ja som dala malú zmenu. Celé cesto na spodok, ovocie a tvaroh navrch a zapiecť.  Jednoduchý. Výsledok ďaleko prevyšuje vynaloženú námahu.

Útržky

Viem o sebe, že som príliš vážna a upätá a s humorom je to u mňa dosť biedne. Trápia ma pľuzgiere tohto sveta a baví ma ČT 24....okrem ich domácich káuz. Tie prenechávam českému občanovi.

Chcela by som vedieť robiť a písať zľahka, s gráciou, apoliticky, nemoralizovať, nedramatizovať. Tak ľahúčko zaujať témami blízkymi a žiadúcimi .Neviem. Strašne by som sa musela stláčať. Kalkulovať. Krčiť a narovnávať pokrčené. Takže nie. To zrejme nedám.

Nevyznieva to melodramaticky? Mám sa dobre. Popri cestách si všímam poľné kvety a plní mi to srdce radosťou, vďačnosťou a bázňou.
Naše tri deti ma srdia, ale aj učia. Zrkadlia kto som. Netrpezlivá. Nestála. Vyžadujúca. A sa často pýtam, ako si ma vlastne budú pamätať?
Zasievam. A niekedy sa bojím dňa, keď sa bude žať. Jazyk, ten smrtiaci nástroj. Kto je dokonalý v reči, uvidí dobré. Sa musím spoľahnúť na milosť....že už som z toho von a nemusím sa v tom ďalej viezť. Z ponuky si vyberám život.

Kreslím a pochybujem. Ešte stále.

Mám rada časopis .týždeň. Motivuje ma. Zaujímať sa. Nerezignovať. Mať názor. Byť človekom slova. Slova, ktoré bolo na počiatku.

Srdce. Objavuje hlbiny. A je zradné, lebo nepovie, že čo drží v pravici je klam.

Priateľstvo. Vzácne. Poklad. Mám ich málo, ale hlboko ich ľúbim.

a z tohto asi aj tak nie je jasné, kto som. ale ja viem, že je niekto, kto ma pozná dokonale a to je to oslobodzujúce a to je to úžasné.

Úprimnosť

Ako ľahko sa vám hovorí pravdivo? Asi som sa mala spýtať inak. Ako ťažko?

Dokreslila som, domaľovala a čakala na reakciu môjho manželosa. Nereagoval, tak som sa ho spýtala na priamo:" Páči sa ti to?" Oslavné ódy od neho nečakám, teda od nikoho, lebo viem, kde stojím. Ale to jeho, že on tomu nerozumie, že je to príliš komplikované, že prečo neskúsim niečo jednoduchšie, niečo, čo sa bude páčiť aj normálnym ľuďom....No dobre, to normálnym dal inak.....jednoduchým. Povedal mi, čo si naozaj myslel. Som vďačná za jeho pravdivosť, lebo keby to na mňa skúšal cukríčkovo, veľmi rýchlo by som ho odhalila a je viac ako isté, žeby som ho za to slovne sundala. Spomenula som si na komentáre ku článkom o Marekovi Ormandíkovi....to sú iné brutálnosti. Mne jeho tvorba rezonuje a ma inšpiruje a iní ho posielajú na psychiatriu.....Tak, teda tak.

Je dobre, že sa to páči alebo je lepšie, že sa to nepáči? Čo to je, že sa páči? Že k tomu nepotrebuje poznať teóriu umenia? Ako súvisí masová páčivosť s gýčom?

Možno je načase si začať klásť otázky.....že videný svet tavený okom umelca môže byť drásavý a rozrušujúci, že nie vždy sú to lane na čistine, pijúce z potôčka....že prudká páčivosť môže byť brutal oklamčák, že keď chcem rozumieť, bude ma to stáť čas a námahu, ako pri všetkom, čo na tomto svete stojí za to a keď nie, tak potom hold, priznať, že netuším, kade rieka tečie...Ale tiež, že to veľké umelecké môže byť praobyčajný humusný šit. Tak sa teda vyznaj.....

Nechcem byť páčivá za každú cenu....čo sa pamätám, tak som vždy túžila byť pravdivá. Vo všetkom. A preto som veľa, veeeeeeľaaaa čítala a kládla si hnusné otázky a možno bola viac nepokojná ako pokojná a nespokojná ako spokojná. Ale.......ale naša som odpovede. Odpoveď našla mňa. Teraz sa už len hrajkám s otázkami typu: čo je gýč, načo umenie, ako prestupovať farebnosť, kto je naozaj umelec? Ak máte odpoveď, podeľte sa.....

Ildikó

Stihla som to. Sama. Vychutnala. Ildikó Pálová v Nedbalke. Bolo mi fest trapné fotiť, tak som nefotila. Len dýchala a sala a vychutnávala. Viete prečo je skvelé byť v galérii? Lebo to cítiť. Tú energiu človeka, ktorý tvoril so zanietením a vášňou. Tá schopnosť človeka tvoriť je pre mňa fascinujúca.

Téma 27. 27 rokov života. Výrazne talentovaní ľudia. Speváci, maliari, hudobníci. Strávení úspechom, slabosťou, závislosťami, neschopnosťou uchopiť tú jemnú niť života a žiť....V poslednej dobe stretávam túto tému akosi pričasto. A zakaždým som vďačná, že viem, čo žijem a komu som uverila. Nie je to zvláštne, že maximalizovaná chuť žiť, prináša rýchlu smrť? Ildikó namaľovala ich portréty. Mladých, výnimočných a predčasne odídených. Každý v 27 rokoch. Málo. Sýtosť dní je v inom čísle. Maľba dynamická, plnofarebná, živá, na nič sa nehrajúca. Plne uveriteľná. Určite nie z kategórie "dekorácia na stenu."
Zajtra je posledný deň. Stihla som to.

P.S.:  Ešte mám v pláne Jána Bergera. Stihnúť. Utrhnúť sa môjmu kolobehu. Je to dôležité. A ako!

.

Minimal dnes aj zajtra

Natrafila som na toto už dávnejšie. Viem len, že sa mi to tak páči, že to reálne chcem vlastniť a nosiť a tešiť sa z týchto nádherností. Nepoznám tvorcu osobne, teda vôbec, ale tá práca akoby kopírovala  to, čo je v mojich predstavách a čo zrejme ja nikdy nezrealizujem. Minimal. Taký ten na každý deň.  Ešte viac nájdete tu. Možno je načase sa trochu odpútať od kníh, farieb, upratovania, varenia, detí a prepožičať si slávu zvrškov......Veľa som v poslednej dobe počúvala o sláve a korešpondovalo to aj s knihou, ktorú som dočítala len pred pár dňami....tu o nej píšem. A áno, oblečenie nesie dávku slávy. Sláva povrchu. Idéalne, keď povrch a srdce to nesú rovnako.

zdroj obrázka tu

zdroj obrázka tu

                      zdroj obrázkov tu


P.S.: stretnutie na Sashe.sk. Kto sa skrýva pod menom monsoncova zatiaľ neviem...možno bude nasledovať príbeh...